V Topoľčiankach, malom mestečku v Tekovskej župe, vznikala najneskôr od druhej polovice 16. storočia ojedinelá koncentrácia šľachtických stavieb a hospodárskych zariadení. Dialo sa tak vďaka investíciám a pozornosti, ktoré Topoľčiankam a blízkemu okoliu celé stáročia venovali šľachtické rody, vlastniace miestne panstvo a majetky. Jedným z ich najkrajších a doteraz dochovaných diel je aj anglický, voľnokrajinársky park v Topoľčiankach.
Úvod
Prírodno-krajinársky (anglický) park v Topoľčiankach je Národnou kultúrnou pamiatkou. Dnešný park sa postupne rozvinul okolo pôvodne renesančného zámku. Jeho založenie je spojené s grófom Jánom Nepomukom Keglevichom de Buzin, ktorý vlastnil zámok a panstvo Topoľčianky v prvej polovici 19. storočia. V budovaní parku pokračoval aj jeho syn Štefan, aj poslední šľachtickí majitelia Habsburgovci. Pôvodne šľachtický majetok bol roku 1919 skonfiškovaný a v roku 1921 sa stal majetkom československého štátu. V tom istom roku 1921 bol park zverený do správy Štátnych lesov v Topoľčiankach, ktoré ho spravujú až dodnes.
V roku 1687, po tom, ako bolo v roku 1686 kanonicky založené miestne škapuliarske bratstvo, bola na topoľčianskom zámku v jeho renesančnej kaplnke započatá nepretržitá tradícia mariánskych škapuliarských pútí. Aj keď od roku 1953 boli tieto púte presunuté do farského kostola a jeho okolia, zámocká kaplnka je aj v súčasnosti využívaná na príležitostné liturgické udalosti (svadby, spomienkove púte), a tak topoľčiansky park je aj naďalej vstupnou bránou a zázemím tohto pamätného pútnického miesta.
Od roku 1923 do roku 1933 navštevoval Topoľčianky prezident T.G. Masaryk. Zámok s priľahlým parkom sa stal jeho letným sídlom. V parku oddychoval a trávil čas so svojou rodinou. Častým hosťom prezidenta Masaryka v Topoľčiankach býval aj jeho priateľ spisovateľ Karel Čapek. Stretávali sa aj V Masarykovej besiedke, a tu vznikla aj časť trilógie Hovory s T.G.M., ktorú Čapek napísal na základe rozhovorov s prezidentom v rokoch 1928 – 1935.
V parku sa v minulosti konali aj slávnosti jarného vynášania teplomilných rastlín zo skleníka nazývané ranžírung. Palmy, citrusy a iné exotické rastliny, ktoré boli v zimnom období uschované v neďalekom skleníku sa vyniesli do okolia zámku a táto udalosť bola spojená aj s malou slávnosťou.
Panská záhrada
Východne od zámku Topoľčianky v miestach okolo dnešného Poľovníckeho zámku a Parkovej ulice sa nachádzal predchodca dnešného parku – rozsiahla panská záhrada. Záhrada je podrobne zaznačená na mapke hospodárskych objektov pri zámku Topoľčianky z roku 1671. Bola vybudovaná zrejme za éry Ladislava Rákocziho počas rekonštrukcie zámku v 60tich rokoch 17. stor. Gróf Ladislav Rákoczi bol mimoriadne aktívnym a rozhľadeným človekom, a v historickej literatúre je aj niekoľko sprostredkovaných poznámok o záhradníckych aktivitách z jeho denníka, ktorý si viedol. Záhrada v roku 1671 pozostávala z dvoch častí – väčšiu časť predstavoval ovocný sad, menšia časť bola zeleninová. Tieto dve časti záhrady boli od seba oddelené umelým zavlažovacím kanálom severojužného smeru. Ďalšia zmienka o tejto záhrade („Hortus“) je z roku 1738, kde je uvedená ako ovocná, ohradená dreveným plotom.
Druhá záhrada ležala v strede dnešných Topoľčianok pri Hlavnej ulici, a v nej bol vybudovaný aj skleník. Táto záhrada mala okrem úžitkovej funkcie od počiatku aj okrasnú časť, vybudovanú vo francúzskom štýle s brodériou. Zrušená bola koncom 19. storočia, kedy bola rozparcelovaná a zastavaná domami.
Najstaršia časť
Historicky najstaršou časťou parku je bývalé zázemie topoľčianskeho zámku s okolím.
Pred zámkom (približne v priestore dnešného rázcestia parkových chodníkov za vstupnou bránou) sa nachádzal starý gotický farský kostol sv. Kataríny (uvádzaný aj ako sv. Anny) s cintorínom a zvonicou. Veľmi dôležitým stavebným zásahom v tejto časti dnešného parku bolo zbúranie tohto kostola a zrušenie priľahlého cintorína koncom 18. stor. Vtedajší zemepán, gróf Karol Keglevich, dal s bratmi postaviť nový kostol zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej. Tento, rovnako ako aj nový cintorín z roku 1773, bol už umiestnený mimo areálu zámku. Predpokladáme, že práve to sú počiatky kultivácie tohto priestoru.
V pretváraní tohto priestoru pokračoval zač. 19. stor. jeho syn Ján Nepomuk Keglevich de Buzin Rozhodujúcim medzníkom bolo prebudovanie starej renesančnej pevnosti na reprezentatívne šľachtické sídlo vybudovaním veľkolepého klasicistického krídla v rokoch 1818-1825. Najstarší vzhľad tejto vstupnej časti s jasnými parkovými prvkami je dochovaný na litografiách (C. Wolf) z roku 1842, a to priestor pred oranžériou a priestor pred priečelím zámku. Výsadby zachytené na týchto obrázkoch je možné datovať do 20. rokov 19. storočia. V roku 1837 je zaznamenané aj budovanie liatinovej ohrady čiastočne dochovanej do dnešných čias, vrátane dvoch kandelábrov pri hlavnej vstupnej bráne do tejto časti parku.
Gróf Ján Nepomuk dal v rokoch 1828-1829 v blízkosti zámku podľa návrhu architekta Pietra Nobileho postaviť neogotický skleník. Stavba Oranžérie je dodnes zachovaná v podobe, ktorú získala pri rekonštrukcii o 100 rokov neskôr. V roku 1832 k Oranžérii pribudol aj skleník na pestovanie pelargónií .
Ďalším významnými stavebnými zásahmi bolo vybudovanie spoločenského priestoru medzi potokom Leveš a juhozápadným rohom zámku, ktoré môžeme datovať ešte do éry grófa Štefana Keglevicha, a vybudovanie kolkárne v roku 1900 za éry arcivojvodu Jozefa A. Habsburgského.
Keglevichovská časť
Bola vybudovaná za éry grófa Jána Nepomuka Keglevicha približne v 20. a 30. rokoch 19. stor. Pôvodne tu boli len lúky a okrajové časti lesa Babylonského kopca, popretkávané účelovými komunikáciami.
Tento priestor sa tiahne od zámku údolím potoka Leveš až na koniec parku za Veľkým rybníkom v dĺžke približne 2 km. Jeho atypicky úzka podlhovastá forma bola vynútená terénom, komunikáciami a vtedajšou zástavbou. Táto časť si do dnešných čias uchovala výrazný prírodno-krajinársky vzhľad s rozľahlými lúkami vytvárajúcimi krásne priehľady. Riedka cestná sieť zachovaná podnes bola riešená voľným prírodno-krajinárskym štýlom a má skôr funkčný, ako dekoratívny charakter. Nachádzajú sa tu najstaršie časti vodného systému – Veľký rybník a hať na potoku Leveš na prívod vody do Veľkého rybníka. Okrem tohto rybníka tu bolo ešte jedno vodné dielo – prietokové jazierko vybudované priamo na potoku Leveš neďaleko od dnešného Labutieho jazierka.
Súčasne tu bolo vybudovaných aj niekoľko romantizujúcich stavieb. Toto zodpovedalo konceptu anglických parkov, kde sentimentálne stavby mali rovnocenné postavenie ako prírodné krásy.
Dodnes zachovanými sú Grotta a Žltý mlyn, viaceré dnes už neexistujú (napr. Glorietta, Čínsky pavilón, Russisches Bauernhaus). Vzhľad tejto časti je zdokumentovaný na niekoľkých litografiách C. Wolfa z roku 1842. Najznámejšia je tá zobrazujúca Veľký rybník so zaniknutou rybárskou baštou a malou kaplnkou v pozadí. Osobitnou pamiatkou z éry grófa Jána Nepomuka Keglevicha je Žltý mlyn, pôvodne najstarší mlyn v Topoľčiankach, ktorý je približne od polovice 19. stor. v podobe imitujúcej zrúcaninu, avšak stavba zrejme úplne nestratila funkciu mlyna, lebo v roku 1869 je tam evidovaný mlynár.
V tejto časti parku boli zač. 20. stor. záhradníkom Vojtechom Strnadom zásadne prebudované dve lokality. V priestore pri prietokovom jazierku na potoku Leveš bolo vybudované nové Labutie jazierko s baštou (pravdepodobne prebudovaním nejakej už existujúcej drobnej stavby). Na okraji lesa, kde stál Žltý pavilón, bolo vybudované Panské kúpalisko.
Habsburgovská časť
Bola vybudovaná za éry Habsburgovcov na začiatku 20. stor, medzi rokmi 1900-1910. Výstavbu tejto časti parku realizoval záhradník Vojtech Strnad na miestach, na ktorých stál predtým rozľahlý panský majer, objekty správy panstva, obytné stavby a ovocný sad, doložený už v roku 1671. Má malebný prírodný vzhľad s citlivými terénnymi úpravami, náznakmi dekoratívnej funkcie chodníkov a viacerými vodnými plochami. Medzi ne patria najmä Jazierko pri kaplnke a Južné jazierko.
Zároveň tu Habsburgovci dali vybudovať niekoľko pozoruhodných stavieb. Predovšetkým je to Poľovnícky zámok – romanticko – secesná stavba pre ubytovanie hostí, úschovu trofejí a oddych. Pri Jazierku pri kaplnke stojí kaplnka sv. Vendelína (pôvodný titul sv. Egídia) so sochou P. Márie, ktorá vznikla prestavbou staršej sakrálnej stavby. Neďaleko odtiaľ sa nachádza besiedka – malý oddychový priestor, ktorého vzhľad sa časom menil. Dnes nesie meno prvého čs. prezidenta T.G.Masaryka na pripomienku toho, že v tam počas svojich pobytov trávil množstvo času. V tejto časti parku Habsburgovci postavili aj dnes už zaniknutú zámockú elektráreň – „Maschinhaus“ , vedľa je dnes budova Sauna, ktorá vznikla prestavbou časti bývalej sýpky.
Lesopark
Park Topoľčianky plynulo prechádza do lesoparku. Podľa popisu z roku 1835 v Österreichische National-Encyklopädie mal park celkovú rozlohu viac ako 40 ha. To znamená, že za park sa považovalo nielen údolie potoka Leveš, priľahlé lúčne úbočia Babylonského kopca, a reprezentatívna časť okolo zámku, ale
aj plochy, ktoré dnes majú charakter lesoparkový, a mali ho aj vtedy. Práve v tejto lesoparkovej časti je na mape 2. vojenského mapovania dobre vidieť neobvykle hustú sieť vzájomne sa pretínajúcich chodníkov na relatívne malom zalesnenom území (zachovaných až do dnešných čias), ktoré majú evidentne rekreačný charakter Tu sa nachádzala napríklad aj spomínaná romantizujúca stavba Gloriette.
Lesopark bol kultivovaný aj za éry Habsburgovcov. V dolinkách boli vybudované rôzne rekreačné plochy a chodníčky. V období rokov 1924-1934 bolo v jednej okrajovej časti zriadené malé arborétum a výskumno-dendrologické záhradnícke pracovisko.
Záhradník V.Strnad
Za éry grófa Štefana Keglevicha prichádza v roku 1878 do Topoľčianok vtedy mladý, 28 ročný záhradník Vojtech Strnad. O pár rokov prevzal zodpovednosť za park po svojom predchodcovi Michalovi Kadličekovi. Ako vrchný panský záhradník sa na prelome 19. a 20. storočia významne zaslúžil o prestavbu a rozšírenie existujúceho anglického parku v Topoľčiankach do podoby, v akej ho poznáme dnes. Jeho dielu sa postupne venujeme vo viacerých článkoch na našej stránke, a preto sa na tomto mieste venujeme menej známym udalostiam z jeho života, najmä rodinnému životu.
Vojtech – Adalbert Strnad sa narodil v roku 1850. Pochádzal z Čiech, z obce Smolotely, v okrese Příbram. Začiatkom roka 1882 sa v Topoľčiankach zosobášil s mladou zámockou kuchárkou Alžbetou Annou – Elisabethou Franczovou. Alžbeta sa narodila 16.8.1857 v Bratislave do národnostne zmiešanej prešpurskej rodiny. Otec bol Nemec a matka Slovenka zo Sobotištia.
Manželia Strnadoví so svojou početnou rodinou žili v parku Topoľčianky v stavbe známej ako „Žltý mlyn“. Boa to ruina bývalého mlynu, ktorá bola v pol. 19. stor. romanticky upravená, a uspôsobená na bývanie. Narodilo sa im 10 desať detí. Boli to: Michal, nar. v roku 1881, Mária 1883, Anna 1884, dvojčatá Ladislav a Ľudmila 1886, Mária Otto 1887 (zomr. 1891), Albertína 1889, mŕtvo narodený syn 1891, Otto 1892 a Karol 1893. Bližšie informácie máme o niektorých z nich: najznámejší je Michal, ktorý bol záhradníkom v parku v Beladiciach. Potom pôsobil v Maďarsku, okrem iného ako záhradník a riaditeľ Kráľovskej záhrady v Budíne (podľa hu.wikipedia.org). Zomrel v roku 1963 v Budapešti. Najstaršia dcéra Mária sa v Topoľčiankach vydala za istého Hanuša. Ďalšia dcéra Albertína sa rovnako v Topoľčiankach vydala za poštmajstra Františka Veselého z Nitry. Žila v Nitre a zomrela v roku 1976. Strnadovi synovia Michal, Karol a Otto žili po rozpade monarchie v Maďarsku, kde prijali nové priezvisko „Szörényi“.
Vojtech Strnad zomrel 10.6.1925 v Topoľčiankach. Jeho manželka Alžbeta zomrela v roku 1928 (mimo Topoľčianok). Obaja manželia sú pochovaní v hrobke na cintoríne v Topoľčiankach. Občianske združenie sa v roku 2017 postaralo o preloženie ich ostatkov do inej, obnovnej krypty.
Vodný systém
Významnou kapitolou v dejinách parku je vybudovanie unikátneho vodného systému na distribúciu vody z potoka Leveš do jazierok a fontán v parku. Jeho počiatky,a to vybudovanie až dvoch umelých rybníkov siahajä do 50. rokov 17. stor., do éry Ladislava Rákocziho. Veľký rybník bol napájaný samostatným umelým kanálom, ktorý privádzal vodu od hate na potoku Leveš vybudovanej severne od rybníka.
Tento spôsob distribúcie vody bol na prelome 19. a 20 stor. použitý aj na napájanie novovybudovaných jazierok (a fontán) v parku. Umelý kanála bol predĺžený až do stredu parku a kombináciou povrchových kanálov a podzemných rúr bola voda ďalej distribuovaná do jednotlivých jazierok. Na napájanie fontán bol vybudovaný samostatný systém – sieť podzemných rúr, pričom hlavná podzemná trasa začína vo filtračnom zariadení potočnej vody severne od Veľkého rybníka.
Osobitnou kapitolou v dejinách vodného systému parku je riešenie napájania Panského kúpaliska. Keďže táto vodná plocha bola vybudovaná okolo roku 1910 pre účely vodnej rekreácie členov rodiny a hostí Jozefa Augusta Habsburského, predpokladá sa, že na napájanie tohto kúpaliska v tej dobe neslúžila potočná voda z potoka Leveš, ale čistá voda z neďalekého starého vodojemu – vtedy hlavého zdroja vody pre zámok.