Rákocziovci boli pôvodne nižším šľachtickým maďarským rodom. Postupne, keď sa Žigmund Rákoczi z významnejšej – Felső-Vadászkej vetvy rodu na začiatku 17. storočia stáva sedmohradského kniežaťom (hlavou sedmohradského kniežactva), sa rodina stáva aristokratickou a jednou z najbohatších v Uhorsku.
Z hľadiska významu pre Topoľčianky sa zameriavame na troch reprezentantov katolíckej vetvy rodu Rákoczi de Felsö-Vadász: grófa Pavla Rákocziho (1596 – 1636), jeho syna Ladislava Rákocziho (1633 – 1664) a Ladislavovu dcéru Alžbetu Rákocziovú (1654 – 1707).
Pavol Rákoczi (1596 – 1636)
Pavol Rákoczi de Felsö-Vadász ( 1596 Szerencs – 12.03.1636 Zborov), bol štátnikom, krajinským hodnostárom a zemepánom.
Gróf Pavol bol najmladším z troch synov Žigmunda Rákocziho (1544-5.12.1608), a jeho druhej manželky Anny Gerendy. Pavol Rákoczi sa narodil v roku 1596 sa na rodovom zámku v Szerencsi. Po predčasnej smrti jeho matky sa jeho otec Žigmund opäť oženil, jeho treťou manželkou bola Barbora Telegdy, ktorá Pavla vychovala v katolíckej viere a predstavoval katolícku vetvu rodiny, naproti tomu jeho otec a bratia s rodinami boli protestantmi (kalvínmi).
Gróf Pavol sa oženil s Annou Pethe-Hethesi (?- 25.7.1637 Viedeň), dcérou baróna Ladislava Pethe-Hetesiho a jeho ženy Anny Kapy. Svadbu je možné datovať do obdobia pred rokom 1627. Gróf mal s manželkou dve deti, dcéru Annu Máriu (uvádzaná aj ako Annamária) (1627-1647) a syna Ladislava (29.4.1633 – 17.5.1664).
Rodinné pomery
Gróf Pavol absolvoval medzi rokmi 1611-1616 humanitné štúdiá v Grazi. Bol hlavným šarišským županom (Comitatus Sarosiensis Supremus Comes) a hlavným turnianskym županom (Comitatus Tornensis Supremus Comes). Od roku 1631 bol krajinským sudcom (Iudex Curiae Regiae), jedným z najvyšších hodnostárov v Uhorsku. Pavol žil so svojou rodinou na rákocziovskom panstve Makovica, na východnom Slovensku, s administratívnym sídlom na hrade Zborov. Toto výnosné panstvo kúpil jeho otec Žigmund v roku 1601. Ďalším panstvom, ktoré patrilo Pavlovi, bolo panstvo Šariš. Okolo roku 1625 Pavol postavil v Zborove prvú rákocziovskú kúriu, ktorá sa stala jeho rodinným sídlom.
Pavol Rákoczi získal dedičný grófsky titul v roku 1607, naproti tomu jeho príbuzným vo funkcii hlavy Sedmohradského kniežatstva prináležal kniežací titul.
Štúdiá, funkcie a dielo
Protihabsburské stavovské povstania boli ozbrojené povstania uhorských a sedmohradských stavov proti vláde Habsburgovcov v 17. a zač. 18. stor.
Vodcami až troch zo šiestich týchto povstaní boli členovia rodu Rákoczi. Najprv, v roku 1619, sa Pavlov najstarší brat Juraj I. Rákoczi vo funkcii veliteľa vojska zapojil do protihabsburgského povstania Gabriela Bethlena. Neskôr v rokoch 1643-1645, už ako sedmohradské knieža, sa Juraj I. Rákoczi stal priamo vodcom ďalšieho povstania. V rokoch 1648-1660 nasledovalo povstanie, ktoré viedol Jurajov syn knieža Juraj II. Rákoczi. A posledným bolo povstanie v rokoch 1703-1711, ktoré viedol Jurajov pravnuk knieža František II. Rákoczi. Tieto povstania sa odohrávali väčšinou na území Slovenska a mali ťažké sociálne a ekonomické dopady na obyvateľstvo. Je potrebné ešte dodať, že gróf Pavol Rákoczi a jeho potomkovia stáli na opačnej strane a boli verní cisárovi. Topoľčianok sa významnejšie dotklo iba to posledné povstanie začiatkom 18. stor., a o týchto udalostiach je uvedené viac v článku o Alžbete Rákocziovej.
Protihabsburské povstania
S Rákocziovcami oboch vetiev (kalvínskej aj katolíckej) sú spojené aj osudy sv. Košických mučeníkov. Počas povstania Gabriela Bethlena boli v roku 1619 vojakmi Juraja I. Rákocziho v Košiciach umučení traja katolícki kňazi, neskôr známi ako sv. Košickí mučeníci. V roku 1620 si grófka Katarína Palffyová, vdova po uhorskom palatínovi Žigmundovi Forgáčovi a neskoršia krstná mama Pavlovho syna Ladislava Rákocziho, vyžiadala osobne od Bethlena telá týchto zabitých kňazov (počas istej veľkej slávnosti požiadal Bethlen Katarínu Pálffyovú o tanec, tá súhlasila, ale len s podmienkou, že jej vydá telá zabitých kňazov), a uchovala ich na určitý čas na svojom panstve v Nižnej Šebastovej. Pôvodný kráľovský dom, v ktorom boli títo kňazi umučení, odkúpila v neskorších rokoch ďalšia členka rákocziovskej rodiny, kňažná Žofia Báthoryová, manželka Juraja II. Rákocziho, a na jeho mieste dala v rokoch 1671-1681 postaviť veľkolepý jezuitský kostol Najsv. Trojice (dnes premonštrátsky). Pod kostolom dala vybudovať kryptu, ktorá mala byť rodinnou hrobkou rodiny Rákocziovcov.
Svätí Košickí mučeníci
Gróf Pavol Rákoczi získal panstvo Topoľčianky ženbou do bohatej východoslovenskej barónskej rodiny Ladislava Pethe-Hethesiho. Pethe-Hethesi v roku 1616 odkúpil rozsiahle panstvo Topoľčianky od kráľa, ktorému toto panstvo pripadlo po vymretí rodu Topoľčianskych. Panstvo Topoľčianky bolo veno jeho dcéry a jedinej dedičky Anny. Pavol sa v Topoľčiankach vzhľadom na jeho funkcie asi nezdržiaval, jeho rodinným sídlom bol stále Zborov.
Život na panstve Topoľčianky
Gróf Pavol Rákoczi zomrel predčasne 12. marca 1736 v Zborove. Jeho manželka ho prežila iba o rok. Manželia zanechali po sebe dve malé siroty Máriu Annu a Ladislava.
Úmrtie
Ladislav Rákoczi (1633 – 1664)
Ladislav Alexander Rákoczi de Felsö-Vadász (29.4.1633 Zborov – 17.5.1664 Veľký Varadín), bol županom a majiteľom viacerých panstiev.
Gróf Ladislav Rákoci sa narodil 29. 4 1633 v Zborove v rodinnej kúrii ako jediný syn grófa Pavla Rákocziho (1596 Szerencz – 12.03. 1636 Zborov) a grófky Anny Pethe-Hethesi (?-25.07.1637 Viedeň). Mal ešte staršiu sestru Máriu Annu. Bol pokrstený v Zborove v kaplnke kúrie 22.05.1633, krstil ho Cyprián Košický a Štefan Zenyci – biskup z Rábu. Krstným otcom mu bol ostrihomský arcibiskup kardinál Peter Pázmáň a krstnou matkou grófka Katarína Palffyová de Erdö (? – 1639), vdova po uhorskom palatínovi Žigmundovi Forgáčovi (1560 – 30.6.1621 Trnava).
Ladislav nemal ľahký život – ako trojročnému mu zomrel otec, o rok nato mu zomrela aj matka. Až do svojich pätnástich rokov žil a bol vychovávaný vo Viedni na dvore Ferdinanda III. spolu s cisárovým synom, pravdepodobne Ferdinandom IV. Niekedy pred rokom 1654 sa oženil s grófkou Alžbetou Bánffy de Nagymihály (1630 – 12.8. 1663 hrad Hrušov), ktorá pochádzala z Michaloviec, kde jej rodina vlastnila kaštieľ a panstvo. Jej otcom bol František Bánffy de Nagymihály (1616 – apríl 1660), matkou Katarína Melith de Pribér. Manželia Ladislav a Alžbeta mali dve dcéry Alžbetu (16.11.1654 – 8.11.1707) a Barboru (1656 – dec. 1656)
Rodinný život
Gróf Ladislav sa z Viedne v roku 1651 vrátil na svoje makovické panstvo, kde sa ujal úradu, ktorý zdedil po otcovi – bol dedičným županom šarišskej stolice.
Gróf Ladislav sa zásadným spôsobom zapísal do dejín obce Zborov a makovického panstva predovšetkým dvomi počinmi. V roku 1659 inicioval rozsiahlu prestavbu ich rodinného sídla – rákocziovskej kúrie v centre obce. Do cirkevných dejín Zborova sa zapísal rekonštrukciou farského kostola sv. Margity Antiochijskej. Ladislavova manželka Alžbeta Bánffy sa tiež pričinila o vzrast miestnej cirkvi, vzdelanosti a kultúry. Z vďačnosti Bohu za to, že sa vyliečila z dlhej a ťažkej choroby (žiaľ, iba nakrátko) dala vyzdobiť južnú bočnú kaplnku v kostole sv. Margity v Zborove.
Východné Slovensko
S príchodom grófa Ladislava Rákocziho a jeho manželky do Topoľčianok začínajú dedine lepšie časy. Manželia sa pustili do renesančnej prestavby poškodenej pevnosti. Vybudovali nové obytné východné krídlo pevnosti tak, že pôvodnú kurtínu medzi severovýchodnou a juhovýchodnou baštou obstavali z vonkajšej strany. Zároveň dali urobiť aj arkády a lodžie na severnej, východnej a západnej strane nádvoria, čím táto renesančná časť zámku v podstate dostala dnešnú podobu.Viac o historicko-stavebnom vývoji zámku je možné dočítať sa v sekcii História/Keglevich de Buzin/Ján Nepomuk Keglevich de Buzin.
Prestavba bola ukončená v roku 1662. Dokumentuje to nápis na ich aliančnom erbe rodov Rákoczi-Bánffy umiestnenom nad bočným vchodom do zámku:
,,CASTELLU(M) HOC PR(OPRIUM) TOTU(M) RESTAUR(AVIT) Ill(USTRISSI)MUS C(OMES) LADISLA(US) RAKOC(Z)I DE FELSő VADÁSZ CUM CONSOR(TE) SUA CARIS(SIMA) ILL(USTRISSI)MA COM(ITISSA) ELISABETA BÁNFI DE NAGYMIHÁLY ANNO 1662.”
(Celý tento svoj zámok opravili osvietený gróf Ladislav Rákoczi de Felső Vadász so svojou najdrahšou manželkou osvietenou grófkou Alžbetou Bánffy de Nagymihály v roku 1662).
Grófka Alžbeta Bánffy bola aj zakladateľkou tzv. Bieleho pavilónu – nemocnice s dvomi izbami pre 6 mužov a 6 žien. Budova podľa tradície stála na mieste dnešných skleníkov pri zámku.
Život a dielo v Topoľčiankach
Do dejín Topoľčianok a ich duchovného života sa výrazným spôsobom zapísala aj samotná Ladislavova manželka grófka Alžbeta Bánffy. Na jej podnet v roku 1662, kedy bola ukončená aj prestavba zámku, prebudovali baštu na severozápadnom rohu zámku na renesančnú zámockú kaplnku. Samotná bašta tvorí presbytérium kaplnky, asymetrická loď kaplnky je v priestore, kde sa spája priľahlé severné a západné krídlo zámku.
Zámocká kaplnka bola od začiatku zasvätená Panne Márii Karmelskej, čo potvrdzuje aj urbár Hrušovsko-Topoľčianskeho panstva z roku 1738, kde je výslovne uvedené: „In angulo hujus Castelli occidentem spectante est Capella insignis Beatae Mariae Virgini dicata, per Illustrissimam Comitissam Dominam Elisabetham Banfi fundata“.
Z doby krátko po vzniku kaplnky sa nám zachoval cenný obraz jej zakladateľky grófky Alžbety Bánffy, ako leží v honosných šatách vystretá na katafalku. Obraz dodnes visí v zámockej kaplnke. Mariánsku úctu grófky Alžbety Bánffy dokumentuje aj výjav na obraze, ako jej duša odlieta k Panne Márii, držiacej Dieťa v náručí, a ikonograficky ide o Pannu Máriu Karmelskú.
Kaplnka Panny Márie Karmelskej
Gróf dal opravil aj hrad Hrušov, práce na ňom ukončil tiež v roku 1662. S grófom je spájané vybudovanie kamennej hradby druhého predhradia spoločne s vežou nad vstupnou bránou na severnej strane. Pôdorys hradby je tvorený priamymi líniami s ostrými nárožiami v miestach zalomenia. Išlo o poslednú obnovu a rozšírenie hradu pred jeho zničením v roku 1708.
Hrad Hrušov
Aj v samotných Topoľčiankach nastal hospodársky rozmach. Boli založené rybníky, ovocné a zeleninové záhrady.
Všetky diela na panstve Topoľčianky manželia Ladislav a Alžbeta vybudovali aj napriek ich krátkemu životu, navyše Topoľčianky (s hradom Hrušov) bolo len jedno z ich panstiev, ktoré úplne alebo čiastočne vlastnili, a o ktoré sa museli starať. To, že Ladislav bol dobrý hospodár, bolo vidieť neskôr v osobnom živote jeho dcéry Alžbety, ktorá spravovala svoje majetky s veľkou zručnosťou a starostlivosťou, ktoré určite videla doma u otca ešte ako dieťa. Dokumentujú to aj záznamy v Ladislavovom jeho denníku, ktorý si písal, ako napr. „Skoro ráno som šiel na lúku k zberačom sena, strávil som tam cely deň, spolu so svojimi sluhami som aj zbieral.“
Hospodárske aktivity
Zdravie grófky Alžbety bolo natoľko krehké, že zomrela dňa 12. augusta 1663 ako 33-ročná podľa miestnej tradície na hrade Hrušov.
Gróf Ladislav ukončil svoju pozemskú púť rovnako predčasne. Padol v boji s Turkami pri Veľkom Varadíne dňa 17. mája 1664 ako 31-ročný, ani nie rok po smrti svojej manželky. Do armády sa sám prihlásil začiatkom toho roka, chcel byť účastný protitureckých bojov. Je to podobnosť s osudom Ladislavových rodičov, ktorí tiež zomreli predčasne, rok po sebe. Manželia zanechali po sebe malú sirotu Alžbetu.
Úmrtia manželov
Alžbeta Rákocziová (1654 – 1707)
Alžbeta Rákocziová – Erdödyová (Rákoczi Erzsebet, *16.11.1654 +8.11.1707), sa narodila 16. novembra 1654 v Zborove na makovickom panstve (v šarišskej župe) jej otca Ladislava a zomrela 8. novembra 1707 v Novi Dvori Klanječki v Chorvátsku. Je vnímaná ako silne veriaca, veľmi samostatná, odhliadnuc od doby možno povedať emancipovaná žena, ktorú neľahký osud pripravil v živote o všetko.
Nemala ani deväť rokov, keď jej zomrela matka a o rok neskôr jej zomrel aj otec. Po smrti rodičov sa jej ujala energická teta Žofia Báthoryová, vdova po otcovom bratrancovi a sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim. Žofia sa po smrti svojho manžela vrátila do katolíckej cirkvi spolu so svojim synom Františkom I. Rákoczim, a žila na hrade v Mukačeve. Kňažná Žofia bola veľkou podporovateľkou náboženských diel. Okrem iného dala na mieste popravy sv. Košických mučeníkov postaviť najkrajší košický barokový kostol Najsv. Trojice a bola v ňom so svojim synom aj pochovaná.
Alžbeta Rákocziová sa ako ani nie štrnásťročná dňa 4.2. 1668 vydala za grófa Adama Erdödyho (1648 – 1668), kapitána pohraničnej protitureckej pevnosti Petrinja. Svadba sa konala na Šarišskom hrade, kde bol v tom čase dedičným šarišským županom František I. Rákoczi (24.02.1645 – 8.7.1676 Zborov), jej najbližší a v tom čase jediný mužský príbuzný z rodu Rákoczi.
Žiaľ, manželstvo Alžbety a Adama trvalo len niekoľko týždňov, Adam zomrel pri bitke proti Turkom dňa 24.2. (niektoré zdroje uvádzajú 24.4.) 1668. Ovdovená Alžbeta sa 28. januára 1670 vydala druhý krát, manželom sa stal bratranec jej prvého manžela, gróf Juraj Erdödy (1648- 27.12.1712). Svadba bola opäť na hrade Šariš.
Manželstvo grófky Alžbety a grófa Juraja Erdödyho nebolo práve ideálne. Dôvodom mali byť charakterové odlišnosti, a časté a dlhodobé odlúčenia, nielen kvôli manželovým úradným povinnostiam. Je faktom, že aj Alžbeta sa manželovej spoločnosti vyhýbala, najmä po manželskej kríze v roku 1685. Táto skončila konaním pred súdnym orgánom. Zmierili sa až vďaka intervencii ostrihomského arcibiskupa. Žili však väčšinou oddelene, Juraj vo Viedni a Alžbeta na svojich majetkoch. Od roku 1695 je ich manželstvo asi v trvalej kríze.
Zachovalo sa aj 208 vzájomných listov z obdobia 1672-1707 ako dôležitý kultúrny a historický dokumenty. Známa je aj jej dôvernejšia korešpondencia s Pavlom (Pál) Esterházim, o ich vzťahu kolovali rôzne klebety, ktoré šírilo najmä služobníctvo.
Z korešpodencie medzi Pálom Esterházim a Alžbetou Rákociovou (podpisovala sa vždy G.R.E. – G. Rákoczi Erzsébet) vyberáme jednu báseň. Z maďarského originálu ju do slovenskej verzie prebásnil náš historický klub, za pomoc s maďarským textom ďakujeme B. Báseň zobrazíte kliknutím na nadpis:
Žalobná pieseň G.R.E.
Och ja nešťastná, och ja zúfalá,
ako som sa v pánovi Erdődym sklamala,
svojho šťastia som sa vzdala,
a mladosť som si pokazila.
Prekliata hodina, keď do Smoleníc som prišla,
aj keď som sa snažila, bez cti som vyšla,
dobrodincov mnohých, ktorých som si získala,
Kvôli nemu som za sebou zanechala.
Nešťastie, čo si to so mnou urobilo?
svetskými krásami si ma pokazilo,
Z hradu Smolenice preč odísť musím,
azda v smrťou len vykúpenie verím.
Nedbám, aj viac by som trpela,
pre neho, Bože, aj by som umrela,
doteraz som preňho nevinne trpela,
A naďalej pre neho trpieť by som chcela.
Ach ty nevinný, aká som aj ja sama,
na služobnicu svoju, nezabudni na mňa,
ak sa niečo stane, ochranou buď mojou
a svoju nevinnú nenechaj stratenou.
S trpiacim druhom sa lúčim,
poberať rýchlo preč sa už musím,
Keď raz Boh dá, jemu ho poručím,
Ak ešte ho uvidím, vrúcne ho pozdravím.
Čas rany zahojí, ako klas dozreje,
časom i smutný lovec sa usmeje,
spolieham na Boha, že zaženie smútok,
a obráti na dobré, môj hlboký zármutok
Kiež by mi Boh mohol dať,
ešte raz sa s ním rozprávať,
z jeho múdrostí rady si vziať,
Čo si počať mám? Ako odísť mám?
– G.R.E.
Rodinné pomery
Alžbeta zdedila panstvo Topoľčianky po svojom nebohom otcovi. Topoľčianky boli Alžbetiným majetkom a venom, to znamená, že neboli vo vlastníctve jej manžela. Postavenie panstva Topoľčianky medzi jej majetkami bolo špecifické v tom, že išlo o majetok rodu Pethe de Hethes. Po smrti bezdetnej Alžbety teda Rákocziovci nemali právny nárok na tento majetok. Po jej smrti mal pripadnúť tento majetok príbuzným z rodu Pethe de Hethes.
Panstvo Topoľčianky
V Topoľčiankach je nazývaná aj ako „biela pani“, pre smútočnú, v tej dobe bielu farbu jej šiat, ktoré mala nosiť ako vdova a kolujú o nej rôzne povesti. Tiež je nazývaná ako „Topoľčianska Diana, pre poľovačky v okolí Hrušova, ktoré mala veľmi rada.
Alžbeta v legendách
V roku 1686 došlo k prelomovej udalosti v dejinách Topoľčianok. Vtedy bol na základe žiadosti grófky Alžbety Rákocziovej povolený vznik miestneho Bratstva sv. Škapuliara a súčasne bolo povolené konanie výročných púti do kaplnky v nedeľu najbližšiu k sviatku Panny Márie Karmelskej. Oboje bolo schválené priamo pápežom bl. Inocentom XI.
Tieto skutočnosti a aj úlohu Alžbety Rákociovej okrem miestnych zdrojov potvrdzuje najmä Ľudovít Némethy v spomínanom schématizme, kde v biografii o topoľčianskom farárovi Pavlovi Hacskovi uvádza „Ibi 1686, comitissa Elisabetha Rákóczy de Felsö-Vadász fundavit confraternitatem B.M.V. de Monte Carmelo“, a aj biskup Alexej Jordánszky v podrobnej informácii o pútnickom mieste a milostivom obraze Panny Márie na zámku v Topoľčiankach (viac v: Jordánszky Alexej, Krátky opis milostivých obrazov Blahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, ktoré v kráľovstve uhorskom a v patriacich k nemu čiastkach a krajinách verejne sa ctia 1836).
Škapuliarska púť
Koncom roku 1703 prichádza do Topoľčianok príbuzný Alžbety, vodca posledného protihabsburgského stavovského povstania, neskoršie sedmohradské knieža František II. Rákoczi. František bol synom Alžbetinho druhostupňového bratranca Františka I. Rákocziho, teda síce vzdialený, ale najbližší mužský príbuzný z rodu Rákocziovcov. Rákoczi premenil topoľčiansky zámok na kuruckú pevnosť a kasárne. Po určitom čase boli kurucké oddiely v pevnosti vystriedané cisárskymi oddielmi. Najväčšie bitky medzi týmito oddielmi sa uskutočnili v septembri a decembri 1705. V roku 1706 sa pánmi Topoľčianok stali opäť kurucké vojská. Nepokoje sužovali mestečko až do roku 1708 a skončili sa porážkou a rozpadom kuruckých oddielov.
František II. Rákoczi
Alžbeta zomrela 8.11.1707. Miesto jej úmrtia je označované ako „Novigrad“, prípadne „Száva Újvar“, v Chorvátsku. Ide o hrad, dnes ruina Novi Dvori Klanječki pri meste Klanjec v bývalej uhorskej Varaždínskej župe asi 50 km od Záhrebu, ktorý patril rodine Erdody. Bol ich obľúbeným rodinným sídlom v Chorvátsku. Hrad dal postaviť v roku 1603 Tomáš Erdody, prastarý otec Alžbetinho manžela Juraja, chorvátsky bán. Erdodyovci boli aj dedičnými županmi varaždínskej župy. Alžbeta sa tam nútene presťahovala na jeseň v roku 1703, potom, čo rákocziovské vojská obsadili majetky v Hornom Uhorsku. Vo svojich listoch píše: „Som prinútená byt’ v cudzej krajine, aj v inom som pod cudzím dozorom, nie som osobne slobodná, len zo strachu k svojmu mužovi sa nútim tu byt’.“ Manžel jej návrat domov nikdy nedovolil a tak zostala v Chorvátsku až do svojej smrti. Pochovaná mala byť pri františkánskom kostole a kláštore v Klanjeci.
Manžel Juraj Erdody ju prežil o vyše päť rokov a hoci sa stihol ešte raz oženiť, ani manželstvo s grófkou Teréziou Rozáliou Jakussith de Orbova, mu neprinieslo potomkov. Juraj zomrel roku 1712 na zámku v Smoleniciach. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný v neďalekom františkánskom kláštornom kostole sv. Kataríny pri Dechticiach (dnes ruina „Katarínka“).
Posledné roky