Rod Keglevich de Buzin je chorvátsky šľachtický rod pôvodom z Dalmácie. Jeho príslušníci boli významnými európskymi verejnými činiteľmi a vojenskými dôstojníkmi. Keglevichovci boli patrónmi umenia a držiteľmi patronátnych práv nad mnohými kostolmi a kláštormi.
Jozef Keglevich de Buzin (1697-1765)
Gróf Jozef Keglevich de Buzin (cca 1697 – 10.2.1765 Bratislava), bol štátnik, a prostredníctvom svoje manželky majiteľ panstva Topoľčianky. Bol najstarším dieťaťom grófa Adama Keglevich de Buzin (1666-1713) a jeho manželky Márie Petheo de Gerse. Práve ním začínajú dejiny Keglevichovcov na panstve Topoľčianky.
Gróf Jozef sa narodil okolo roku 1697. Bol potomkom starého chorvátskeho šľachtického rodu pochádzajúceho z Dalmácie (Knin). Rodové meno Keglevich je odvodené od krstného mena „Kegel“ jedného z predkov rodu. Prídomok „de Buzin“, používaný od konca 15. storočia, bol odvodený z ich dedičného hradu Bužim, dnes zrúcaniny, v Bosne a Hercegovine, v Bihačskom regióne. V 17. storočí sa rod rozdelil na chorvátsku a uhorskú vetvu. Za grófov boli Keglevichovci povýšení v roku 1687 za zásluhy v boji proti Turkom. V roku 1728 sa gróf Jozef vo Viedni oženil s barónkou Teréziou Thavonath von Thavon (cca 1708 Viedeň – 7.5.1774 Bratislava). Manželia mali deväť detí: Jozefa (1729 Turňa nad Bodvou – 17.10.1798 Turňa nad Bodvou), Jána (21.5.1730 Turňa nad Bodvou-28.12.1777 Bratislava), Žigmunda (4.5.1732 Turňa nad Bodvou -19.12.1805 Trnava), Máriu Magdalénu (1736-?), Joachima (18.1.1737 Turňa nad Bodvou – ?, v roku 1781 ešte žil), Karola (10.5.1738 Bratislava-1.1.1804 Viedeň), Xavéra (1742- ?), Štefana (2.9.1743 Bratislava-1.12.1793 Uttenhoffen) a Teréziu Antóniu (26.8.1746 Bratislava-?). V nedávnej dobe bol objavený záznam z krstnej matriky Dómu sv. Martina o krste ešte ich ďalšieho syna Júliusa (nar. 26.7.1740).
Rodinný život
Z jeho desiatich detí iba syn Karol mal potomkov. Ostatní boli slobodní, resp. bezdetní, alebo zomreli v mladom veku. Ďalšie životopisné údaje máme o piatich z nich:
- Najstarší Jozef bol cisársko-kráľovským komorníkom, hlavným turnianskym županom, strážcom kráľovskej koruny, správcom kráľovských stajní (Agasonum Regalium Magister) a komendátorom rytierskeho rádu sv. Štefana, pápeža a mučeníka. Bol spoludedič panstva Topoľčianky. Zomrel v roku 1798 v Turni nad Bodvou.
- Žigmund bol titulárnym biskupom makarským („episcopus makariensis“), ostrihomským veľprepoštom a rektorom trnvaskej univerzity. Spolu s bratom Karolom sa zaslúžili o výstavbu súčasného kostola v Topoľčiankach.
- Joachim sa spomína ako kňaz, člen piaristického kolégia vo Svätom Jure, a nemecký kazateľ.
- Karolovi, majiteľovi topoľčianskeho panstva a ústrednej postave, je venovaná samostatná stránka.
- Štefan sa narodil v roku 1743 v Bratislave. Ako 46 ročný sa stal generálmajorom rakúskej armády. Padol v boji v Alsasku 1.12.1793 počas prvej koaličnej vojny proti revolučnému Francúzsku.
Potomkovia
Gróf Jozef bol miestodržiteľským radcom (Consilii Regii Locumtenentialis Hungarici Consiliarius). Uhorská miestodržiteľská rada (Consilium Regium Locumtenentiale Hungaricum) bola vysokým úradom Uhorska, ktorý rozhodoval o všetkých vnútorných záležitostiach a vnútornej správe krajiny. Úrad sídlil od roku 1530 v Bratislave. Gróf Jozef pôsobil aj ako hlavný župan turnianskej župy (Comitatus Tornensis Supremus Comes), tajný štátny radca (Actualis Intimus Status Consiliarius), a strážca kráľovskej koruny (Sacrae Coronae Conservator).
Funkcie
Turnianska župa bola jednou z najmenších uhorských žúp, a v roku 1882 definitívne zanikla spojením s Abovskou župou. Obyvateľstvo župy bolo prevažne maďarské. Prvým z rodu Keglevichovcov, ktorý pôsobil v Turni bol barón Mikuláš Keglevich (zomr. v r. 1642). V roku 1677 sa jeho syn Mikuláš (1636-1701) stal hlavným turnianskym (dedičným) županom, ktorému bol zároveň v roku 1687 udelený dedičný grófsky titul. Funkcia turnianskeho župana následne prechádzala na jeho potomkov – jeho syna Adama (1666 – 29.3.1713 Turňa), Adamovho syna Jozefa, a Jozefových synov Jozefa a Karola Keglevichových. Keglevichovci boli od roku 1617 aj majiteľmi turnianskeho hradného panstva.
Sídlom turnianskeho župana bol až do jeho zničenia v roku 1685 Turniansky hrad. Po zničení hradu si gróf Mikuláš Keglevich postavil v Turni kaštieľ v renesančnom slohu ako svoje rodinné sídlo.
Turnianska župa
Keglevichovci boli aj mecénmi kresťanského umenia, podporovateľmi katolíckeho náboženského života, fundátormi a držiteľmi patronátnych práv nad mnohými kostolmi (patronátne právo znamenalo súbor práv a povinností určitej osoby voči kostolu). Členovia rodu Keglevich de Buzin okrem iného dali postaviť tieto kostoly:
V bývalej Turnianskej župe sú to: vo farnosti Turňa nad Bodvou – filiálnej obci Háj barokovo – klasicistický kostol sv. Jozefa z roku 1764 a tiež vo filiálnej obci Dvorníky klasicistický kostol Narodenia Panny Márie z roku 1801. V obci Bódvarákó (dnes Maďarsko) rodina dala postaviť klasicistický kostol sv. Terézie z Avily z roku 1803.
Na bývalom panstve Topoľčianky sú to: v Topoľčiankach klasicistický farský kostol sv. Kataríny Alexandrijskej z roku 1784 a v Jedľových Kostoľanoch klasicistický kostol Všetkých Svätých z roku 1796, postavený na mieste staršieho kostola. Vzhľadom na obdobie, sloh a príslušnosť obcí k panstvu Topoľčianky a farnosti Topoľčianky je možné Keglevichovcom prisúdiť aj stavby kostolov v ďalších obciach na okolí Topoľčianok: v Lovciach, bývalej filiálke farnosti Topoľčianky, dnes farnosti Hosťovce, klasicistický kostol sv. Štefana kráľa z roku 1780 (tento kostol v 20. stor. po prestavbe zmenil patrocínium na Krista Kráľa), vo filiálke Hostie klasicistický kostol Povýšenia sv. Kríža z roku 1798, a na Žikave, bývalej filiálke farnosti Topoľčianky, dnes farnosti Hosťovce, klasicistický kostol sv. Karola Boromejského z roku 1804.
Nemožno prehliadnuť aj jednu zaujímavosť, ktorá sa viaže na výber patrocínií týchto kostolov, a to súvis s krstnými patrónmi jednotlivých členov rodiny.
Fundátori kostolov
Žigmund Keglevich de Buzin (1732-1805)
Žigmund Keglevich de Buzin (4.5.1732-19.12.1805), bol vysokým cirkevným hodnostárom a rektorom Trnavskej univerzity.
Žigmund Keglevich de Buzin sa narodil 4.5.1732 v Turni nad Bodvou, kde bol jeho otec hlavným turnianskym županom. Bol tretím z desiatich detí grófa Jozefa Keglevich de Buzin, a jeho manželky Terézie Thavonath von Thavon.
Rodinný život
Žigmund Keglevich absolvoval gymnaziálne štúdia v Bratislave a prvý ročník teológie v Trnave. Teologické štúdiá ukončil na pápežskom kolégiu Germanicum et Hungaricum v Ríme, kde z nej získal doktorát. Za kňaza bol vysvätený 10.9.1755. V roku 1759 sa stal bratislavským kanonikom, 19.4. 1760 ostrihomským kanonikom. 3.5.1762 sa stal prepoštom kapituly sv. Štefana a 30.4.1766 ostrihomským veľprepoštom.
Funkcie
Dňa 19.4.1764 bol menovaný za titulárneho biskupa (– elekta) makarského („episcopus makariensis“), v maďarských zdrojoch uvedený ako „makáriai választott püspök“.
Od približne pol. 16. stor. boli za titulárne biskupstvá v Uhorskom kráľovstve a priľahlých územiach vybrané sídla, ktoré boli okupované Osmanskou ríšou. Takíto titulárni biskupi boli menovaní uhorskými autoritami bez pápežského súhlasu, a teda ako zvolení biskupi – elekti nemali biskupskú vysviacku ani právomoc. Nosili však biskupské insígnie, a väčšinou získali významné úrady.
Titulárny biskup
Uhorské titulárne biskupstvá
Trnavská univerzita bola od jej založenia v roku 1635 až do roku 1773 vedená Spoločnosťou Ježišovou (jezuitmi). Rektorov Trnavskej univerzity menoval v rokoch 1635-1770 provinciál Rakúskej provincie Spoločnosti Ježišovej z radov členov rehole. Žigmund Keglevich sa stal prvým voleným rektorom univerzity, a to na základe reformy univerzity z roku 1769. Bol zároveň prvým rektorom, ktorý nebol jezuita. Zvoleným bol už 12.12.1769, avšak funkcie sa ujal až na obdobie 1771-1772. Žigmund Keglevich viedol univerzitu v jej najlepších časoch. Bola ešte stále jezuitskou vzdelávacou inštitúciou s nádherným univerzitným kostolom, 4 fakultami vrátane nedávno zriadenej lekárskej fakulty, knižnicou, observatórium a pod. Po Žigmundovi Keglevichovi viedli univerzitu ešte ďalší piati volení rektori, kým nebola univerzita v roku 1777 presídlená do Budína, do centra Uhorska.
Rektor Trnavskej univerzity
Biskup Žigmund Keglevich bol spolu so svojím bratom Karolom mecenášom výstavby viacerých kostolov na rodových panstvách a majetkoch. K nim patril predovšetkým kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Topoľčiankach z roku 1784, kostol Všetkých Svätých v Jedľových Kostoľanoch z roku 1796, alebo kostol sv. Terézie Ávilskej v maďarskej obci Bódvarakó z roku 1803.
Výstavba kostolov
Žigmund zomrel 19.12.1805 v Trnave, kde vtedy sídlila ostrihomská kapitula, ako posledný zo súrodencov.
Úmrtie
Karol Keglevich de Buzin (1739-1804)
Karol Keglevich de Buzin (10.5.1738 – 1.1.1804), bol štátnikom, spolumajiteľom panstva Topoľčianky.
Gróf Karol sa narodil 10.5.1738 v Bratislave. Bol šiestym z deviatich (10) detí grófa Jozefa Keglevich de Buzin a jeho manželky Terézie. Celým menom sa volal Karol Boromejský Ján Krstiteľ Jakub Pavol. Karolovou manželkou bola grófka Katarína Zichy de Zich a Vásonkeö (14.4.1752 – 1809). Bolo to už jej druhé manželstvo, po prvom, bezdetnom manželstve s grófom Jurajom Cziráky (11.12.1731 – 18.3.1776/77). Dátum uzavretia manželstva Karola a Kataríny nie je zatiaľ známy, dá sa však predpokladať, že to bolo v roku 1778, krátko po Kataríninom ovdovení. Manželia mali spolu päť detí: Barbaru Annu Alojziu (9.10.1779 Bratislava – 18.4.1813), Františka Serafína Karola Alojza (24.11.1780 Bratislava – 29.1.1811 Viedeň), Katarínu Sienskú Annu Alojziu (26.9.1782 Bratislava – ?), Jozefu Annu Alojziu (17.4.1784 Bratislava – 5.4.1785 Bratislava) a Jána Nepomuka (13.5.1786 Bratislava – 15.10.1856 Topoľčianky). Dcéry Jozefa a Katarína zrejme zomreli v útlom veku alebo v detstve.
Dcéra Barbara (Babette) sa narodila 8.10.1779 v Bratislave. Bola miláčikom rodiny a domácky ju nazývali Babette. 10.2.1801 sa vo Viedni vydala za ríšske knieža Inocenta Odescalchiho (22.7.1778 Rím – 23.9.1833 Obermeidling). Samostatne o nej píšeme nižšie.
Syn František bol cisársko-kráľovským komorníkom. V roku 1805 sa oženil s Alžbetou Esterházy de Galántha (1789- 10.5.1840). Mali jedného syna Karola Františka Jána (3.2.1806 Bratislava-8.6.1882). František žil so svojou rodinou prevažne v prenajatej rezidencii vo Viedni a príležitostne v rodovom Keglevichovom paláci v Bratislave. Pochovaný je v rodinnej krypte vo farskom kostole v Topoľčiankach. Súrodenci František a Barbara (Babette) boli spríbuznení dvojnásobne, keďže si Františkov syn Karol zobral za manželku jednu z Babettinich dcér, sesternicu kňažnú Cecíliu Odescalchi (12.7.1809 – 24.12.1847).
O synovi Jánovi Nepomukovi píšeme samostatne nižšie.
Rodinný život
Gróf Karol Keglevich de Buzin pôsobil vo viacerých funkciách pri cisárskom dvore a v Uhorsku. Bol cisárskym komorníkom, tajným štátnym radcom a hlavným županom turnianskej župy.
Funkcie
Panstvo Topoľčianky dedil gróf Karol spolu s bratmi po svojej matke. Po návrate z armády v roku 1778, sa stal plnoprávnym správcom („majiteľom“) panstva. Gróf sa v Topoľčiankach aj vzhľadom na svoje štátne funkcie trvalo nezdržiaval. Do ich histórie sa však výrazne zapísal stavbou nového farského kostola sv. Kataríny Alexandrijskej. V poradí tretí kostol v Topoľčiankach na “Vŕšku” dal postaviť spolu so svojím bratom, titulárnym biskupom – elektom Žigmundom.
Predchádzajúci gotický kostolík sv. Anny stál v parku pred priečelím kaštieľa približne v priestore dnešného rázcestia parkových chodníkov za vstupnou bránou do parku. Po 433 ročnej existencií bol v roku 1784 zbúraný, a cenné časti boli prenesené do nového kostola. Išlo o mramorové časti starého oltára, medenú krstiteľnicu na mramorovom podstavci, reliéf Jána Topoľčianskeho – Turkobijcu z červeného mramoru, niekoľko obrazov. Pri kostole bol aj cintorín, ktorý bol tiež zrušený, ale osud pozostatkov tam pochovaných ľudí nie je známy.
Nový kostol bol postavený v barokovo-klasicistickom slohu podľa projektu rakúskeho architekta Melchiora Hefeleho (projektoval aj primaciálny palác v Bratislave). Stavba kostola začala asi v roku 1778, a bola ukončená v roku 1782. Posvätený bol v neznámy deň, preto sa posviacka kostola slávi 26.10. (liturgický dátum pre všetky kostoly, ktorých deň posviacky nie je známy). Kostol je jednoloďový so štvorcovým presbytériom. Kompaktný priestor lode kostola je zaklenutý tromi poľami pruskej klenby oddelenými mohutnými medziklenbovými pásmi dosadajúcimi na prístenné piliere. Štvorcové presbytérium, ktorého čelná stena je uzatvorená miernym poloblúkom, je zaklenuté “českou plackou”.
O tom, aký význam mal tento kostol pre rodinu Keglevichovcov, svedčí aj pamätná listina, ktorá bola umiestnená do guľovitej časti veže 4.10.1781 pri príležitosti dostavania veže kostola vysokej 36 m. Na tejto udalosti sa zišli takmer všetci vtedy žijúci súrodenci Keglevichovci, a to gróf Karol s manželkou a jeho bratia titulárny biskup Žigmund, gróf Jozef a gróf Štefan.
Život v Topoľčiankach
Kostol je zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej, panne a mučenici. Jej obraz namaľoval na objednávku grófa Karola nemecký maliar, neskôr aj učiteľ na Akadémii výtvarných umení vo Viedni Hubert Alexander Maurer (10.6.1738 Bonn – 10.12.1818 Viedeň) v roku 1784 údajne podľa menšieho obrazu, ktorý bol umiestnený v starom kostolíku. Samotný klasicistický obraz, umiestnený na čelnej stene presbytéria, zobrazuje oslávenie svätej Kataríny. Svätica, stojaca na vyvýšenom mieste, gestami rúk naznačuje naplnenie slov 24. žalmu v jej živote „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté…“. Vrch Pánov v žalme je posvätná hora Sinaj, a na tento vrch bolo podľa životopisnej legendy jej mŕtve telo prenesené anjelmi.
Hubertovi Maurerovi sú pripisované aj 4 oválne obrazy evanjelistov pôvodne visiace na 4 prístenných pilieroch kostola. Obrazy boli v roku 1911 prenesené do zámockej kaplnky, kde sa nachádzajú doteraz.
Na pravej strane lode kostola dali Keglevichovci postaviť bočný oltár pre obraz Panny Márie Karmelskej (Škapuliarskej) znázorňujúci baldachýn. Tento obraz bol údajne darom pápeža Inocenta XI. Alžbete Rákocziovej pri príležitosti založenia škapuliarskeho bratstva v Topoľčiankach v roku 1686, a pôvodne visel v kaplnke zámku. Dnes presne nevieme, čo bolo dôvodom na jeho prenesenie do nového farského kostola. Je však historickou skutočnosťou, že na základe jozefínskych opatrení v roku 1784 boli v monarchii zakázané niektoré púte a zrušené niektoré pútnické miesta, a tento zákaz sa týkal aj púti do zámockej kaplnky v Topoľčiankach (vrátane zrušenia Škapuliarskeho bratstva) . Prenesenie tohto pútnického obrazu do farského kostola preto mohlo slúžiť k zachovaniu kontinuity pútí a uctievania Panny Márie Karmelskej v Topoľčiankach. Zároveň je dochovaná zmienka, že i napriek zákazu veriaci zámockú kaplnku vo výročný deň aj naďalej navštevovali.
Na tomto oltári visel tento obraz až do roku 1953, kedy bol nahradený sochou Božského Srdca. Obraz premiestnili na ľavú stenu v zadnej časti lode kostola. Odtiaľto bol v roku 1973 odcudzený.
Zaujímavosti kostola
Pod kostolom vybudovali rodinnú hrobku so 45 miestami v stenách pre rakvy rôznych veľkostí. Okrem niektorých členov Karolovej rodiny a neoznačených hrobov sú tam pochované aj iné osoby, napríklad členovia personálu na šľachtických majetkoch, resp. ich príbuzní. Spolu je využitých 18 hrobových miest.
Rodinná hrobka
Do obdobia grófa Karola Keglevicha, prípadne do obdobia zač. 19. stor môžeme datovať aj zaobstaranie nového obrazu Panny Márie Karmelskej od Karola (Carla) Emricha pre zámockú kaplnku. Podľa maďarského katolíckeho lexikónu predlohou bol obraz Madonna della Bruna v Neapoli. Tento nový obraz nahradil v kaplnke pôvodný mariánsky obraz prenesený okolo roku 1784 do farského kostola. Aj keď tento novší obraz (Emrichov) bol namaľovaný už v roku 1730, do Topoľčianok sa pravdepodobne dostal až vtedy, keď už v zámockej kaplnke nebol iný pútnický obraz.
Obraz v zámockej kaplnke
Gróf Karol zomrel 1. januára 1804 vo Viedni. Pochovaný bol 4.1. na cintoríne vo Viedni, teda nie v krypte kostola v Topoľčiankac, ako sa to doteraz predpokladalo.
V lodi kostola je umiestnený jeho epitaf tohto znenia:
A.P.R.M /AD PERPETUAM REI MEMORIAM/
EXCELLENTISSIMO AC ILLUSTRISSIMO CAROLO E COMITIBUS KEGLEVICH DE BUZIN S.C.R /SACRAE CAESAREAE REGIAE/ MA(IES) T(A)TIS IMPERIALIS CAMERARIO CONSILIARIO ACTUALI INTIMO COMITATUS TORNIENSIS SUPREMO COMITI QUI AETATS SUAE LXIII VINDOBONAE (DIE) 1mo MENSIS IANUARII ANNO MDCCCIV PIE IN DOMINO OBIIT. COMITISSA CATHARINA NATA COMITISSA ZICHY DE VASONKO CONIUX NECNOC FILIA BARBARA NUPTA SERENISSIMO PRINCIPI INOTENTIO E STIRPE VETUSTISSIMA ODESCALCHIORUM ET AB INNOCENTIO XIo SUMMO PONTIFICE CON DESCENDENTE ET FILIUS FRANCISCUS S.C.R. MA(IES) T(A)TIS CAMERARIUS PRIMOGENITUS (FILIU)S AC IOANNES FILIUS SECUNDO GENITUS NECNON SIGISMUNDUS E COMITIBUS KEGLEVICH EPISCOPUS MAKARIENSIS FRATER MONUMENTUM HOC MOERENTES ANNO D(OMI)NI MDCCCV 1 MENSIS IUNII P(IE) P(OSUERUNT)
Vznešenému a osvietenému Karolovi, grófovi Keglevich de Buzin, komorníkovi Jeho cisársko-kráľovského Veličenstva, skutočnému tajnému štátnemu radcovi, hlavnému županovi turnianskej župy, ktorý zbožne zomrel v Pánovi vo Viedni vo veku 63 rokov dňa 1.januára 1804. Tento monument dali postaviť zbožní smútiaci, manželka grófka Katarína rodená grófka Zichy de Vasonkeö, ako aj dcéra Barbara vydatá za vznešeného kniežaťa Inocenta zo starobylého rodu Odescalchi, z ktorého pochádzal aj Najvyšší Veľkňaz Inocent XI, a syn František, komorník Jeho cisársko-kráľovského Veličenstva, prvorodený syn, a Ján, druhorodený syn, ako aj Žigmund, gróf Keglevich, biskup makarský, brat. Prvého dňa mesiaca júna roku Pána 1805.
Úmrtie
Barbara Keglevich de Buzin (1779-1813)
Barbara (Babette) sa narodila 8.10.1779 v Bratislave. Bola miláčikom rodiny a domácky ju nazývali Babette. 10.2.1801 sa vo Viedni vydala za ríšske knieža Inocenta Odescalchiho (22.7.1778 Rím – 23.9.1833 Obermeidling).
Babette je pokladaná za jednu z najznámejších členov rodu Keglevich. Bola Beethovenovou klavírnou žiačkou vo Viedni, a do dejín hudby vošla vďaka tomu, že jej skladateľ venoval niekoľko svojich diel, najmä veľkú klavírnu sonátu nazývanú aj „Grand Sonata“, či klavírny koncert č. 1. V roku 1796 počas návštevy Bratislavy Beethoven koncertoval v Keglevichovom paláci.
Rodinný život
Odescalchiovci boli talianskym šľachtickým rodom. Prvý z rodu Odescalchi, ktorému bol cisárom Leopoldom I. v roku 1689 za zásluhy v bitke pri Viedni udelený titul knieža Svätej ríše rímskej bol Lívio, synovec pápeža Inocenta XI. Odescalchiho. Lívio bol bezdetný a posledný mužský člen staršej vetvy rodu a preto, aby sa zabezpečilo jeho pokračovanie, tituly vrátane rodového mena Odescalchi získal v roku 1714 jeho príbuzný Baltazár z rodu Erba (Baltazár bol vnukom pápežovej sestry Lukrécie a jej manžela Alexandra Erba). Keglevichovci si príbuzenstvo s Odescalchiovcami vážili, a toto spríbuznenie zaznamenali aj na epitafe Babettinho otca grófa Karola v kostole v Topoľčiankach z roku 1805 vrátane zmienky o pápežovi Inocentovi XI. (Inocent XI. okrem iného inicioval v roku 1683 kresťanskú koalíciu, ktorá v tom istom roku zvíťazila v historickej bitke proti Osmanom pri Viedni, následne inicioval Svätú ligu proti osmanskému islamskému impériu v Európe).
Kniežací pár Inocent a Babette žil prevažne vo Viedni. Z 12 ročného manželstva sa im narodilo 8 detí – Jozef, Inocent, Leopoldína, Lívio, Augustín, Cecília, Paulína a Viktória (Cecília sa narodila na zámku v Topoľčiankach), prvé tri však zomreli v detskom veku. Čo sa týka ďalších osudov Odescalchiovcov na Slovensku, niektorí potomkovia syna Augustína tu žili až do roku 1945.
Na základe manželstva Inocenta a Babette časť keglevichovského panstva Topoľčianky zač. 19. stor. prešla do rúk Odescalchiovcov. Týmito obcami boli Solčany, Skýcov, Malá Lehota. Solčany mali v živote rodiny Odescalchi významné postavenie, nakoľko si tu rodina neskôr (až po Babettinej smrti) postavila klasicistický kaštieľ s parkom. Na Skýcove dal v roku 1888 Babettin vnuk knieža Artúr Odescalchi prestavať renesančný kaštieľ do romantickej podoby (Artúr bol známy bohémskym spôsobom života, čo viedlo k tomu, že ho okolití šľachtici donútili odísť do Kremnice, kde do konca života pôsobil vo funkcii banského kapitána). Ďalšími akvizíciami rodu na Slovensku, už mimo panstva Topoľčianky, boli kaštiele v Nitrianskej Strede a v Suchej nad Parnou (v r. 1928).
Odescalchi
Babette zomrela predčasne ako 33 ročná vo veľkonočnú nedeľu vo Viedni. O týždeň neskôr bola pochovaná v rodinnej krypte Keglevichovcov v Topoľčiankach, ako o tom svedčí zápis v matrike: „Anno 1813 Die 18 Aprilis Viennae Pie in Domino Obiit Celsissima Domina Barbara nata e Comitibus Keglevics Romani Principis Celsissimi Domini Innocentii Odescalchi Conthoralis. Die 25a ejusdem, Seu Dominica in Albis ad Cryptam Kis-Tapolcsanienseni (pozn. správne -ensem) sepulta annorum 32.“ (18. apríla 1813 vo Viedni zbožne skonala v Pánovi vznešená pani Barbara rodená grófka Keglevich, manželka vznešeného pána Innocenta Odescalchiho, rímskeho kniežaťa. Dňa 25. toho istého mesiaca a roka, alebo v „Bielu nedeľu“, bola pochovaná v krypte v Topoľčiankach, vek 32 rokov).
Úmrtie
Ján Nepomuk Keglevich de Buzin (1786-1856)
Ján Nepomuk Keglevich de Buzin (13.5.1786-15.10.1856), bol štátnikom, humanistom, majiteľom panstva Topoľčianky.
Gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin. Zdroj: www.onb.ac.at (Rakúska Národná Knižnica)
Gróf Ján Nepomuk sa narodil 13. mája 1786 sa v Bratislave v tamojšom Keglevichovom paláci ako najmladšie dieťaťa grófa Karola Keglevich de Buzin a jeho manželky Kataríny. Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola grófka Adela (Adelheid) Zichy (15.9.1788 – 17.1.1839). Adela bola jeho druhostupňovou sesternicou, a dcérou významného rakúskeho štátnika a viacnásobného ministra grófa Karola Zichy. Svadba sa konala 12. novembra 1805. Manželstvo trvalo 33 rokov a bolo bezdetné. Adela Zichy zomrela 17.1.1839 vo Viedni a je pochovaná v krypte farského kostola v Topoľčiankach.
Rok po jej smrti sa gróf oženil s o 30 rokov mladšou grófkou Viktóriou Eugéniou Folliot de Creneville (6.8.1816-20.1.1900), svadba sa konala 3. februára 1840. Spolu mali dvoch synov, Štefana (18.12.1840 – 29.5.1905) a Františka Serafína (22.3.1843 – 25.2.1844), ktorý je pochovaný v rodinnej krypte vo farskom kostole v Topoľčiankach. Syn Štefan bol posledným keglevichovským vlastníkom majetku v Topoľčiankach a okolí, a je mu venovaný samostatný oddiel.
Ovdovená grófka Viktória Eugénia sa rok po smrti svojho manžela vydala v Bratislave za grófa Júliusa von Falkenhayn (20.2.1829 Viedeň – 12.1.1899 Viedeň), rakúskeho štátnika, neskoršieho ministra poľnohospodárstva. Manželstvo bolo bezdetné.
Rodinný život
V rokoch 1802-1805 absolvoval filozofické a právnické štúdiá vo Viedni na Theresiane, a následne v Budíne uhorské právo. Po ukončení štúdií sa v roku 1806 stal praktikantom, a v tom istom roku koncipientom Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni. Uhorská dvorská kancelária (Cancellaria Aulica Hungarica) vznikla v 16 stor. a od 18 stor. bola najvýznamnejším uhorským štátnym orgánom. Skúmala a riešila všetky záležitosti Uhorska, ktoré prichádzali k panovníkovi do Viedne. V mene panovníka vydávala písomnosti uhorským inštitúciám (mestám, korporáciám, jednotlivcom a iným). V roku 1809 sa stal jej sekretárom, avšak ešte v tom istom roku, kvôli smrti matky, bol nútený vzdať sa tejto štátnej služby a venovať sa správe svojich majetkov.
V roku 1806 bol menovaný za cisársko-kráľovského komorníka. Hodnosť cisársko-kráľovský komorník – Sacrae Caesareae Regiaeque Majestatis Camerarius znamenala, že daný šľachtic sa stal členom cisárskeho dvora, a že tam vykonával reprezentačnú službu, mal povolený vstup do cisárskych reprezentačných miestností, a pod. Hodnosť komorník bola početne pomerne veľká a predstavovala vysoký spoločenský status spojený aj s peňažným príjmom.
Veľká zmena v jeho živote nastala v roku 1823. V tom roku bol neočakávane menovaný (do funkcie administrátora Tekovskej župy (niekedy sa omylom zamieňa s funkciou podžupana, ale išlo o dočasný úrad podobný úradu župana). Už v nasledujúcom roku 1824 bol menovaný a od roku 1825 pôsobil ako hlavný tekovský župan (Comitatus Barsiensis Supremus Comes).
V rokoch 1827 -1830 bol predsedom uhorskej komisie pre ustálenie hranice medzi Uhorskom a Moravou. V tejto kauze išlo o územno-majetkové spory obcí a miest, resp. majiteľov pozemkov na oboch stranách moravsko-slovenskej hranice. Táto neľahká práca sa aj zásluhou grófa skončila úspešne k spokojnosti oboch strán.
V roku 1831 bol vymenovaný za skutočného cisársko-kráľovského tajného radcu (Actualis Intimus Status Consiliarius). Cisársko-kráľovský skutočný tajný radca – Sacrae Caesareae Regiaeque Majestatis Actualis Intimus Consiliarius bola jedna z najvyšších funkcií v monarchii. Skutočný tajný radca sa prostredníctvom zasadnutí tajnej rady zúčastňoval na riadení štátu, nešlo teda o ceremoniálnu funkciu ako v prípade komorníkov. K funkcii prináležal titul „Excelencia“ .
V rokoch 1839-1844 bol uhorským kráľovským pohárnikom (Pincernarum Regalium Magister). V roku 1847 sa stal uhorským kráľovským dvormajstrom. Obe tieto funkcie patrili síce medzi najvyššie, ale iba čestné, ceremoniárne funkcie uhorskej šľachty.
Bolo mu udelené najvyššie pápežské vyznamenanie – rytier najvyššieho Kristovho rádu.
V roku 1843 bol prijatý za čestného člena viedenskej Akadémie výtvarných umení, čo bolo prejavom verejného uznania jeho stavebných aktivít a podpory výtvarného umenia. V roku 1850 bol vymenovaný za ochrancu pamiatok oblasti Bratislava (Conservator antiquitatum per districtum Posoniensem).
Štúdiá a funkcie
Pre Topoľčianky je Ján Nepomuk najvýznamnejším členom rodu. V Topoľčiankach býval sporadicky od roku 1809, natrvalo sa tam presťahoval v roku 1825 po dokončení prestavby zámku, v tom istom roku, kedy bol vymenovaný za hlavného tekovského župana, ktorého úradným sídlom bol župný dom v Zlatých Moravciach.
Prestavba zámku
Pohľad na zámok v Topoľčiankach. Zdroj: www.onb.ac.at (Rakúska Národná Knižnica)
Klasicistická prestavba zámku predstavuje dobrý príklad využitia starších častí zámku. V rámci tejto prestavby gróf Ján Nepomuk nedal zbúrať celé južné krídlo zámku, ako sa bežne uvádza, ale ponechal niekoľko jeho častí – časť vnútornej a vonkajšej kurtíny a ambitu s ochodzou, a tiež juhozápadnú baštu a základy juhovýchodnej bašty, a tieto citlivo zakomponoval do novostavby honosného klasicistického priečelia. Najviditeľnejšou symbiózou starých a nových prvkov je slávnostné schodište, ktoré je (až do hornej výšky mezanínu) vklinené do priestoru medzi vnútornou a vonkajšou kurtínou, ktoré tvoria jeho boky.
Nové klasicistické priečelie bolo vybudované v rokoch 1818-1825. Projektantom stavby bol viedenský architekt Alojz Pichl. Táto stavba sa už podľa súdobých zdrojov pokladala za jeden z najkrajších a najčistejších prejavov klasicizmu nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku. Na stavbe pracovali domáci aj zahraniční majstri a robotníci. Stavbyvedúcim bol František Hauser, stavebný majster z Banskej Štiavnice. Gróf Ján Nepomuk sa pri stavbe prejavil nielen ako objednávateľ, ale aj ako znalec umenia a koordinátor stavby, aktívne účinkoval pri určovaní architektonických tvarov a detailov.
Zaniknutá sochárska výzdoba zámku
Najvýznamnejšou sochárskou výzdobou zámku boli tri veľké sochy na tympanóne. Zhotovil ich viedenský sochár Jozef Klieber. Boli vysoké deväť stôp a predstavovali tri postavy z antickej mytológie – na vrchole bohyňu lovu Dianu, po jej pravej strane bohyňu kvetov Flóra a vľavo od nej bohyňu úrody Ceres. V strede tympanónu sa navyše nachádzal aj kamenný keglevichovský erb. Všetky tieto diela boli z tympanónu odstránené v 90tich rokoch 19. stor. vtedajším majiteľom zámku rakúskym arcivojvodom Karolom Ľudovítom Habsburským. Torzo sochy Flóry a erb sa dochovali až do súčasnosti, a sú v depozite Štátnych lesov.
Zámocká knižnica
Súčasťou zámku je aj známa zámocká knižnica – jedna z mála kompletne zachovaných knižníc na Slovensku. Vznik knižnice spadá do začiatku 19. stor. Knižnicu založil gróf v roku 1806 vo svojom paláci vo Viedni. Vtedy mala viac ako 3000 zväzkov. Do Topoľčianok ju postupne preniesol po dokončení prestavby zámku. Knižnicu systematicky dopĺňal až do svojej smrti, kedy mala približne 10000 zväzkov. Knižnica bola umiestnená v jednej väčšej a jednej menšej miestnosti na východnom konci klasicistického krídla.
Anglický park
Ján Nepomuk sa zaujímal aj o botaniku, o čom svedčia botanické knihy v zámockej knižnici. S jeho menom sa spája vznik prírodno-krajinárskeho (anglického) parku v Topoľčiankach. Začiatok budovania parku, najmä jeho predná časť, spadá do 20tich rokov 19. stor. Park bol vybudovaný v dĺžke asi 2,5 km v údolí potoka Leveš od vstupnej brány pred zámkom (zachovanej podnes) až po koniec dnešného parku za Veľkým rybníkom. Jeho atypicky úzka forma bola vynútená terénom, obecnými komunikáciami a inou zástavbou. Súčasťou tohto parku teda ešte neboli plochy okolo Jazierka pri kaplnke a Poľovníckeho zámku. Do tohto „keglevichovského“ obdobia budovania parku spadá aj vznik viacerých romantizujúcich stavieb v parku. Jednou z nich je napr. aj umelá grotta, vybudovaná v 40tich rokoch 19. stor. nazývaná aj ako „lurdská jaskynka“. Tento romantizujúci doplnok anglického parku však pôvodne nemal sakrálny účel, ale slúžil zrejme pre sentimentálny chov niekoľkých kusov divej zveri. Donedávna sa verilo, že v tej dobe položené aj základy vodného systému vrátane vybudovania Veľkého rybníka. Na základe posledných výskumov, najmä záznamov v denníku Ladislava Rákocziho z roku 1658, je potrebné datovať vznik Veľkého rybníka už o takmer 200 rokov skôr – do éry Ladislava Rákocziho.
Pamiatky na manželky
V parku, pri ceste do zámku sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého. Svojmu krstnému patrónovi ju sem dal postaviť gróf Ján Nepomuk Keglevich. Na podstavci sochy je uvedený letopočet 1805. Bol to rok svadby grófa s prvou manželkou grófkou Adelou Zichy. Gróf ju mal zrejme vo veľkej úcte, o čom svedčí Adelin honosný náhrobok vo farskom kostole v Topoľčiankach. Na náhrobku dominuje monumentálna socha ženy, ktorá však nepredstavuje náboženský motív, a v slovenskom chrámovom prostredí ide o ojedinelosť tohto typu. Ide buď o idealizovaný sochársky portrét Adely, alebo akúsi alegóriu jej cností. Jej autorom je viedenský sochár a maliar Hanns Gasser.
Ďalšou pamiatkou po Adele Zichy je aj denník, ktorý si písala v rokoch 1822 -1836. Denník vyšiel v roku 1938 v Budapešti pod názvom Gróf Keglevich Jánosné Zichy Adél grófnő naplói a reformkorszakból (1822-1836).
Oranžéria
S grófom Jánom Nepomukom je spojené aj ďalšie dielo – neogotický skleník v blízkosti zámku postavený v rokoch 1828-1829 na mieste bývalého Bieleho pavilónu (útulok pre chorých) podľa návrhu architekta Pietra Nobileho. Stavba je dodnes dochovaná, avšak v podobe, ktorú získala pri rekonštrukcii v rokoch 1928-1929.
Život v Topoľčiankach
Do obdobia pôsobenia Jána Nepomuka v Topoľčiankach spadá aj prestavba kaštieľa vo Veľkých Uherciach do neogotickej podoby v rokoch 1844-1850 podľa projektu Alojza Pichla. Kaštieľ stredovekého pôvodu kúpil gróf Ján Nepomuk v roku 1843 od Majláthovcov, v čase, keď sa mu narodil mladší syn František Serafín, a rozhodol sa z neho vytvoriť nádherné sídlo pre tohto syna. Dieťa však skoro zomrelo (1844), ale prestavba zámku sa aj tak uskutočnila. Keglevichovci vlastnili kaštieľ vo Veľkých Uherciach až do roku 1865, kedy ho od Štefana Keglevicha kúpila rodina Thonetovcov.
Ostatné diela
Gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin zomrel 15. októbra 1856 v Topoľčiankach. Pochovaný bol dňa 20. októbra v krypte farského kostola v Topoľčiankach vedľa svojej prvej manželky. Pochovával ho vtedajší sídelný banskobystrický biskup a národovec Štefan Mojzes.
V lodi kostola má umiestnený honosný epitaf z červeného mramoru s týmito nápismi:
EXCEILL.D /Excellentissimus et Illustrissimus Dominus/ IOANNES C. /Comes/ KEGLEVICH de BUZIN S.C.R.A.M. /Sacrae Caesareae Regiae et Apostolicae Majestatis/ Act. Intim. /Actualis Intimus/ Consiliarius, Camerarius Curiae R. /Regiae/ Magister. Etc Natus 13. Mai 1786†15.Oct.1856.
D.M.S. /Dis Manibus Sacrum/
VIRO PROBO IUSTO CULTU ET LARGITATE IN RELIGIONEM FIDELITATE IN REGEM ET PATRIAM LAUDATISSIMO SCIENTIIS ARTIBUSQUE LIBERALIBUS AC ERECTIS VENUSTO OPERE MONUMENTIS ILLUSTRI IN PERENEM MEMORIAM GRATI UXOR ET FILIUS P./POSUERUNT
Vznešený a osvietený pán Ján gróf Keglevich de Buzin Posvätného cisársko – kráľovského a apoštolského Veličenstva skutočný tajný radca a komorník, uhroksý kráľovský dvormajster atď. nar. 13. Mája 1786 zomr. 15. Októbra 1856.
Zasvätené pamiatke zosnulých
Mužovi šľachetnému a spravodlivému, známemu úctou a štedrosťou voči náboženstvu, preslávenému vernosťou voči kráľovi a vlasti, významnému podporovaním vied a umení ako aj postavením krásnych pomníkov na trvalú pamiatku dali postaviť vďační manželka a syn.
Úmrtie
Štefan Keglevich de Buzin (1840-1905)
Štefan Keglevich de Buzin (18.12.1840 – 29.5.1905) bol cisárskym a kráľovským komorníkom, členom uhorského parlamentu, správcom Uhorskej kráľovskej opery a Národného divadla.
Narodil sa vo Viedni 18. decembra 1840. Otcom Štefana Kegleviča bol gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin (1786 – 1856) a matkou grófka Viktória Eugenia Folliot – Crenneville (1816 – 1900). Bol ženatý s Angelikou Esterházy de Gálantha (20.11.1842 (Rédé) – 1.7.1921 (Baranyasellye)). Svadbu mali 29. septembra 1860 v Bratislave. Mal s ňou troch synov: Imricha (Imre, 12.2.1862 – 1895), Jozefa (29.12.1862 – 24.6.1863) a Júliusa (Gyula, 31.3.1865 – 10.5.1882 v Topoľčiankach). Neskôr bola jeho partnerkou herečka Ilka Lánczy (14.11.1861 Borszék – 19.9.1908 Budapešť), s ktorou mal dcéru Margitu Lánczy (11.8.1897 Bódvarakó – 5.4.1965 Budapešť). Zomrel v Budapešti 29. mája 1905.
Rodinné pomery
Štefan Keglevich sa narodil ako prvorodený syn Jána Nepomuka a Viktórie Eugenie v roku 1840. Ako sedemnásťročný ukončil v roku 1857 štúdium na vojenskej akadémií a vstúpil v hodnosti poručíka do armády, no po vojenskej výprave do Talianska z armády vystúpil. V roku 1861 sa stal najmladším členom uhorského parlamentu vo veku 21 rokov ako zapisovateľ v Hornej komore parlamentu a od roku 1865 bol poslancom za konzervatívnu stranu. V roku 1867, v rovnaký deň ako sa predsedom parlamentu stal Gyula Andrássy, odovzdal na protest svoj poslanecký mandát, a začal sa venovať hospodárskym záležitostiam.
Najmladší člen uhorského parlamentu
Štefan Keglevich v roku 1880 ako predseda hospodárskeho klubu tekovskej župy prispel k zvýšeniu aktivity družstevných bánk, založil poľnohospodársko-remeselnícku školu a prispieval na dobročinné účely (20.000 forintov pre nadáciu pre zlatomoraveckú nemocnicu a 6.000 forintov pre materské školy). V roku 1883 sa snažil o založenie stáleho združenia uhorských výrobcov vína, toto sa však skončilo neúspechom. Zapájal sa aj do činnosti Národného hospodárskeho združenia a Národného združenia výrobcov alkoholu. V roku 1884 sa vrátil do Uhorského snemu ako nezávislý zástupca za okres Zlaté Moravce v Dolnej komore, čoskoro sa však pripojil k vládnucej liberálnej strane. Po tom, ako na základe sčítania ľudu stratil právo na zastúpenie v Hornej komore, bol menovaný jej doživotným členom.
Návrat do politiky
Štefan Keglevich bol jedným z hlavných organizátorov divadelného života v Uhorsku, v rokoch 1886 – 1887 bol správcom Národného divadla (Nemzeti Színház) a Uhorskej kráľovskej opery (Magyar Állami Operaház) v Budapešti, no v roku 1887 sa tejto funkcie vzdal. V roku 1898 sa vrátil do pozície správcu Národného divadla a Uhorskej kráľovskej opery, avšak po konfliktoch medzi hercami a vedením z tohto postu v roku 1902 odišiel.
Z divadelného života pochádza aj jeho vzťah s herečkou Ilkou Lánczy. Zdá sa, že zodpovedala Štefanovym predstavám o partnerke viac ako Angelika Esterházy de Galanta, s ktorou nemal veľmi šťastné manželstvo. Spolu mali dcéru Margit Lánczy, ktorá sa rovnako ako jej matka venovala divadlu a bola veľmi známou budapeštianskou divadelnou herečkou. Margit Lánczy sa narodila v dedinke Bódvarakó. Môžeme sa domnievať, že táto dedinka slúžila pre Štefana Keglevicha a Ilku Lánczy aj ako útočisko pred ruchom veľkomesta a Štefan Keglevich si k nej na sklonku života vybudoval výnimočný vzťah.
Milovník divadla
Zaujímavosťou je, že gróf Štefan Keglevich navrhol receptúru prvej rakúskej vodky, alternatívy k ruským a poľským vodkám. Táto vodka pod názvom Keglevich stále existuje, dlhé roky sa vyrábala v Taliansku, kde je aj pomerne populárna. Ak si pozriete zadnú etiketu tejto vodky, nájdete tam poznámku “dal 1882 e prodotta secondo la ricetta originale, ideata dal conte Stephan Keglevich”. Dnes táto značka patrí pod Stock Spirits Group a jej výroba je presunutá do Čiech.
Prvá rakúska vodka
Podľa informácií dobrovoľného hasičského zboru bol Štefan Keglevich zakladateľom hasičského zboru v Topoľčiankach (1882). Taktiež nechcel zaostať za starostlivosťou svojho otca o park v Topoľčiankach a pozval doň ako záhradníka Vojtecha Strnada, ktorý pôsobil ako záhradník v parku aj ďalej za éry Habsburgovcov, a v parku realizoval viaceré úpravy a výstavbu vodného systému.
S jeho menom je spojený aj začiatok systematického hospodárenia v lesoch, ktoré vlastnila jeho rodina v Topoľčiankach a okolí. Do tej doby boli tieto lesy využívané najmä na poľovné účely a starostlivosť o ne bola minimálna. Prvá známa hospodárska úprava týchto lesov sa uskutočnila v rokoch 1877-1878. Lesy boli rozdelené na 4 polesia – Topoľčianky, Piesky, Hrušov a Jedľové Kostoľany, a porasty boli rozdelené do 3 hospodárskych skupín.
Iným dielom v Topoľčiankach, pripisovaným Štefanovi Keglevichovi, je postavenie 15 km dlhej lesnej konskej úzkokoľajnej železnice medzi Topoľčiankami a „polesím Jedľové Kostoľany“. Táto železnica však nebola postavená na zvážanie dreva z keglevichovských lesov, ako sa bežne uvádza, ale uhlia. Trať začínala v priestore dnešného „drevoskladu“, resp. železničnej stanice v Topoľčiankach, a viedla cez Hostie a vedľa osady Modoš do hnedouhoľnej bane Viktória na vrchu Včelár v katastri Jedľových Kostolian. Trať úplne míňala oblasti s lesným hospodárstvom, a až jej predĺženie v neskoršom období (okrem iného do Hlbokej doliny a na Žiare) umožnilo jej využitie aj na tieto účely.
Život v Topoľčiankach
29. mája 1905 sa Štefan Keglevich ocitol v šermiarskom dueli. Dostal sa do súboja s iným členom parlamentu, zástupcom Ľudovej strany, Karolyim Hentzom a v tomto dueli bol smrteľne zranený. V súlade s vlastným želaním bol pochovaný v dedinke Bódvarákó, v bývalej turnianskej župe, kde jeho predkovia v roku 1803 postavili kostol sv. Terézie z Avily.
Osudný duel