Zámocká kaplnka
História kaplnky
Zámocká kaplnka Panny Márie Karmelskej bola vybudovaná v roku 1662 v rámci veľkej prestavby zámku. Vtedy na podnet manželky grófa Ladislava Rákocziho, vtedajšieho majiteľa zámku a panstva Topoľčianky, grófky Alžbety Bánffy, bola obranná bašta zámku v severozápadnom rohu prebudovaná na renesančnú kaplnku. Samotná bašta tvorí presbytérium kaplnky, asymetrická loď kaplnky je v priestore, kde sa spája severné a západné krídlo zámku.
Kaplnka bola požehnaná („benedicta“), hlavný oltár má portatile. V roku 1777 sa uskutočnila obnova interiéru, kedy bol grófom Jánom Nepomukom Keglevichom starším zaobstaraný nový hlavný oltár – tabernákulum bielej farby pozlátené s postrannými cherubínmi, dochovaný do dnešných čias.
Kaplnka nemala a ani v súčasnosti nemá sakristiu, ako sakristia historicky slúži priestor za drevenou prepážkou natiahnutou medzi oltárom a múrom. Integrálnou súčasťou kaplnky bolo kedysi oratórium. Bola to susedná miestnosť, prerobená na šľachtické oratórium v súvislosti so vznikom škapuliarskeho bratstva v roku 1686, kedy sa zámocká kaplnka stala verejným bohoslužobným miestom. Oratórium bolo miesto, z ktorého šľachtici obvykle sledovali bohoslužby, a ktoré im poskytovalo potrebné súkromie. Pravdepodobne za 1. ČSR v rámci prestavby renesančného krídla bolo od strany kaplnky zamurované a zmenené na izbu.
V kaplnke sa nachádzal pôvodne aj organ, umiestnený na chóre kaplnky nad vstupom.
Šľachtickí majitelia zámku vždy venovali pozornosť aj výzdobe stien kaplnky. Ešte z polovice 80. rokov 17. stor. pochádza známy posmrtný barokový obraz Alžbety Bánffy, doteraz nachádzajúci sa v kaplnke. Obraz dala namaľovať jej dcéra Alžbeta Rákocziová asi 20 rokov po jej smrti. Alžbeta týmto chcela pripomenúť pamiatku svojej nebohej matky ako zbožnej ženy a mariánskej ctiteľky, možno v súvislosti so snahou o založenie škapuliarskeho bratstva v kaplnke zámku. Na obraze vpravo na „pergamenovom“ liste je nápis v staršej maďarčine v tomto znení: „Grófka Bánfy Alžbeta z Michaloviec, milá manželka osvieteného pána grófa Ladislava Rákocziho, po trpezlivom znášaní ťažkej choro by a po prijatí sviatosti zomierajúcich podľa zvyku kresťanskej rímskej matky cirkvi pripravená na smrť, za vrúcnych modlitieb prítomných, v plnej božej láske a nádeji, na povznesenie všetkých, tíško odišla z tieňov tohto sveta vo veku 33 rokov dňa 12. augusta 1663. Nech odpočíva v pokoji v Pánovi.“ Obraz dopĺňajú aj iné 2 maďarské a latinský text v týchto zneniach: „Za taký dobrý život si zaslúži takéto dobré zakončenie: Blaženosť Nebo Božiu večnosť“ „Duše spravodlivých sú v Božích rukách Múd 3“ „Kým som priadla nite života, bola som svetlo, ruža, perla. Teraz som ľahký tieň, popol, troska, para“.
Vizitácia v roku 1779 dokladá existenciu 4 oválnych obrazov evanjelistov zavesených na múre presbytéria kaplnky, v druhej časti kaplnky boli na stenách nešpecifikované obrazy svätých. Čo sa týka oválnych obrazov evanjelistov, zrejme ide o tie isté obrazy, ktoré sú v kaplnke aj v súčasnosti, avšak v určitom období boli tieto obrazy umiestnené v novom farskom kostole na prístenných pilieroch. Za éry arcivojvodu Jozefa Augusta (1897-1919) bol do kaplnky zaobstaraný veľký obraz Oplakávanie Krista (sv. Máriou Magdalénou) od Eduarda Balla, a 2 obrazy sv. Márie Magdalény z príležitosti narodenia jeho dcéry Magdalény Márie.
Na jar v roku 1953 bola kaplnka z rozhodnutia komunistickej moci pre veriacich uzavretá a následne zmenená na sklad. Z iniciatívy veľkého mariánskeho ctiteľa farára kanonika Emila Scheimera bola kaplnka neodkladne po páde komunistického režimu zrekonštruovaná, a 12.5.1990 slávnostne požehnaná trnavským arcibiskupom Jánom Sokolom.
Škapuliarske bratstvo
V roku 1686 došlo k prelomovej udalosti v dejinách Topoľčianok. Vtedy bolo na základe žiadosti miestnej zemepánky grófky Alžbety Rákocziovej založené miestne Bratstvo sv. Škapuliara.
Škapuliarske bratstvo v Topoľčiankach bolo povolené vtedajším pápežom bl. Inocentom XI. vo forme pápežského breve niekedy pred 16. júnom, a následne 16. júna 1686 súhlasom („de consensu“) zo strany arcibiskupa Juraja Szechényho uvedeným na breve formálne založené. Samotný dekrét bol podľa dobových svedectiev vystavený generálnym predstaveným rádu karmelitánov. K púťam bratstva prináležali pápežské odpustky. Aj keď ich konkrétne podmienky nie sú nateraz známe, nepochybne sa viazali na návštevu kaplnky.
Súčasne bolo povolené konanie výročných púti do kaplnky v nedeľu najbližšiu k sviatku Panny Márie Karmelskej (16. júl). Topoľčianske púte boli fenoménom, ktorý už od počiatku privádzal zástupy do Topoľčianok. O ich popularite nám nepriamo vydáva významné svedectvo aj kniha škapuliarskeho bratstva uchovávaná na fare v Topoľčiankach, venovaná v roku 1687 Alžbetou Rákocziovou. Prví členovia vstúpili do bratstva v roku 1687, tento rok je tak zároveň rokom konania prvej výročnej škapuliarskej púte.
Výročné púte prebiehali nasledovne (podľa vizitácie z r. 1779): „Vypočujú sa spovedajúci. Okolo 9. hodiny doobeda sa vedie procesia z farského kostola s Najsv. Sviatosťou so zachovaním poriadku vo všetkom tak ako v 1. nedele v mesiaci do zámockej kaplnky. Tu, keď je vyložená Najsv. Sviatosť na tabernákule, sa hovorí svätá kázeň k ľudu zhromaždenému v areáli zámku. Po jej skončení spievaná svätá omša, po požehnaní sa do tabernákula uloží Najsv. Sviatosť. Potom sa zapisujú, ak sú nejakí spolubratia a spolusestry na zapísanie, a prijímajú škapuliarsky záväzok podľa knižočky Bratstva, ktorý je uvedený v knižočke v Trnave roku 1745 vytlačenej Poklad Maryansky z hory Karmelu wineseny“.
K bohatému liturgickému životu v kaplnke patrili do jozefinizmu aj prvonedeľné procesie. Boli to procesie s Najsvätejšou Sviatosťou, ktorá sa obvykle prenášala z farského kostola do zámockej kaplnky, a to každú prvú nedeľu v mesiaci. Tieto eucharistické procesie z kostola sa konali v letnom období, ak počasie prialo, ak však nie a v zime, konali sa v ambite zámku, čiže na lodžiách, ktoré vtedy obkolesovali nádvorie zo všetkých strán. V takom prípade eucharistické procesie začínali aj končili v kaplnke.
Milostivý obraz
„Milostivý“ obraz Panny Márie Karmelskej v Topoľčiankach je jedným z mála historických mariánskych milostivých obrazov na Slovensku, navyše zachovaný v origináli. Pôvodne bol na oltári v zámockej kaplnke starší škapuliarsky obraz ešte z dôb Alžbety Rákocziovej. Približne v roku 1784 alebo krátko potom bol z dôvodu jozefínskych opatrení prenesený do nového farského kostola a umiestnený na bočný oltár – baldachýn.
Po smrti cisára Jozefa II. (1790) dochádza k postupnému uvoľňovaniu pútnických reštrikcií, a tak sa okolo roku 1800 patrón farnosti – grófsky rod Keglevich de Buzin, rozhodol zaobstarať do zámockej kaplnky nový škapuliarsky obraz. Tento nový obraz bol namaľovaný už v roku 1730 vo svoje dobe známym maliarom Karolom Emrichom. Najstaršia písomná zmienka o ňom v Topoľčiankach je z roku 1814. Nateraz nevieme, kde bol tento obraz medzi rokmi 1730 – cca 1800. Ide o barokový obraz, olejomaľba na plátne. Jeho predlohou bol obraz „Madonna della Bruna“ v Neapoli. Panna Mária v pravej ruke drží škapuliar, na ľavej ruke malého Ježiška. Tváre Matky a Syna sa jemne dotýkajú, a ide o typ mariánskej ikony „Eleusa“ (nežná). Na pravom ramene Panny Márie sa nachádza krásna osemcípa hviezda. Hviezda odkazuje na titul Stella Maris – Hviezda morská, oddávna spojený s Pannou Máriou Karmelskou. Za obrazom sú pozlátené lúče, ktoré kedysi ešte pre pôvodný obraz daroval gróf Karol Keglevich.
Obraz si pomerne rýchlo získal povesť „milostivého“. K najstarším správam o ňom ako o milostivom patrí kniha biskupa Alexeja Jordánszkeho z roku 1836 o uhorských milostivých obrazoch a sochách Panny Márie (Kurze Beschreibung der Gnadenbilder der seligsten Jungfrau Mutter Gottes Maria, welche im Königreiche Hungarn….verehrt werden, Alexius Jordánszky, Presburg 1836). Biskup Jordánszky uvádza tento obraz medzi iba 23 milostivými obrazmi a sochami Panny Márie, ktoré sa vtedy verejne uctievali na území dnešného Slovenska.
Aj v ďalšom období sa nerušene putovalo do zámockej kaplnky k milostivému obrazu. Počty pútnikov boli obdivuhodné. Napríklad v roku 1886, keď sa slávilo 200. výročie založenia bratstva, len k sv. prijímaniu pristúpilo 2500 ľudí. Púte neprestali ani po vzniku 1. Československej republiky, keď bol zámok Habsburgovcom vyvlastnený a zoštátnený, a v roku 1923 sa stal sídlom prezidentov. Všetci 4 prezidenti, ktorí až do roku 1951 využívali zámok Topoľčianky ako svoje letné sídlo, alebo ho aspoň príležitostne navštevovali (Masaryk, Beneš, Tiso, Gottwald), rešpektovali púte do kaplnky. Odhadovaná účasť veriacich sa vtedy pohybovala vo veľkých tisícoch. Zachovalo sa dobové svedectvo dekana Jána Jakaboviča z roku 1936: „Tisíce a tisíce nábožných veriacich chodí v dnešných časoch do Topoľčianok na prvú nedeľu po sviatku škapuliarskej Panny Márie, aby našli u jej milostivého obrazu potešenie a úľavu…“.
Za bývalého režimu čelil obraz viackrát ohrozeniu. Najprv to bolo v roku 1953, kedy bola kaplnka z rozhodnutia vtedajšej moci uzatvorená a zmenená na sklad. Obraz bol na príkaz vtedajšej moci z kaplnky odstránený a prenesený do kostola, čo bolo vlastne za daných okolností to najlepšie riešenie. V kostole bol umiestnený na bočný oltár vľavo v lodi, kde sa nachádza doteraz. Ide o hodnotný pseudobarokový bočný oltár pôvodne zasvätený sv. Krížu, osadený v roku 1867. V roku 1973 nastala ďalšia dramatická udalosť. Došlo ku krádeži spomínaného staršieho škapuliarskeho obrazu pochádzajúceho z dôb Alžbety Rákocziovej, ktorý sa tiež nachádzal v kostole, ale ktorý po jozefinizme už neslúžil ako pútnický. Osudnou sa mu stala legenda ako o dare pápeža pre Alžbetu Rákocziovú. Milostivý obraz však zostal nedotknutý. Aj dnes sa teší veľkej úcte, najmä počas výročných pútí. Vďaka tomu bol v roku 2012 farský kostol povýšený na diecéznu mariánsku svätyňu Panny Márie z Hory Karmel a pripojený duchovným putom k bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme.
Spracované podľa knihy DEJINY FARNOSTI A PÚTNICKÉHO MIESTA TOPOĽČIANKY, vydalo občianske združenie PARK TOPOĽČIANKY, 2023