Gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin. Zdroj: www.onb.ac.at (Rakúska Národná Knižnica)
Gróf Ján Nepomuk sa narodil 13. mája 1786 sa v Bratislave v tamojšom Keglevichovom paláci ako najmladšie dieťaťa grófa Karola Keglevich de Buzin a jeho manželky Kataríny. Bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola grófka Adela (Adelheid) Zichy (15.9.1788 – 17.1.1839). Adela bola jeho druhostupňovou sesternicou, a dcérou významného rakúskeho štátnika a viacnásobného ministra grófa Karola Zichy. Svadba sa konala 12. novembra 1805. Manželstvo trvalo 33 rokov a bolo bezdetné. Adela Zichy zomrela 17.1.1839 vo Viedni a je pochovaná v krypte farského kostola v Topoľčiankach.
Rok po jej smrti sa gróf oženil s o 30 rokov mladšou grófkou Viktóriou Eugéniou Folliot de Creneville (6.8.1816-20.1.1900), svadba sa konala 3. februára 1840. Spolu mali dvoch synov, Štefana (18.12.1840 – 29.5.1905) a Františka Serafína (22.3.1843 – 25.2.1844), ktorý je pochovaný v rodinnej krypte vo farskom kostole v Topoľčiankach. Syn Štefan bol posledným keglevichovským vlastníkom majetku v Topoľčiankach a okolí, a je mu venovaný samostatný oddiel.
Ovdovená grófka Viktória Eugénia sa rok po smrti svojho manžela vydala v Bratislave za grófa Júliusa von Falkenhayn (20.2.1829 Viedeň – 12.1.1899 Viedeň), rakúskeho štátnika, neskoršieho ministra poľnohospodárstva. Manželstvo bolo bezdetné.
Rodinný život
V rokoch 1802-1805 absolvoval filozofické a právnické štúdiá vo Viedni na Theresiane, a následne v Budíne uhorské právo. Po ukončení štúdií sa v roku 1806 stal praktikantom, a v tom istom roku koncipientom Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni. Uhorská dvorská kancelária (Cancellaria Aulica Hungarica) vznikla v 16 stor. a od 18 stor. bola najvýznamnejším uhorským štátnym orgánom. Skúmala a riešila všetky záležitosti Uhorska, ktoré prichádzali k panovníkovi do Viedne. V mene panovníka vydávala písomnosti uhorským inštitúciám (mestám, korporáciám, jednotlivcom a iným). V roku 1809 sa stal jej sekretárom, avšak ešte v tom istom roku, kvôli smrti matky, bol nútený vzdať sa tejto štátnej služby a venovať sa správe svojich majetkov.
V roku 1806 bol menovaný za cisársko-kráľovského komorníka. Hodnosť cisársko-kráľovský komorník – Sacrae Caesareae Regiaeque Majestatis Camerarius znamenala, že daný šľachtic sa stal členom cisárskeho dvora, a že tam vykonával reprezentačnú službu, mal povolený vstup do cisárskych reprezentačných miestností, a pod. Hodnosť komorník bola početne pomerne veľká a predstavovala vysoký spoločenský status spojený aj s peňažným príjmom.
Veľká zmena v jeho živote nastala v roku 1823. V tom roku bol neočakávane menovaný (do funkcie administrátora Tekovskej župy (niekedy sa omylom zamieňa s funkciou podžupana, ale išlo o dočasný úrad podobný úradu župana). Už v nasledujúcom roku 1824 bol menovaný a od roku 1825 pôsobil ako hlavný tekovský župan (Comitatus Barsiensis Supremus Comes).
V rokoch 1827 -1830 bol predsedom uhorskej komisie pre ustálenie hranice medzi Uhorskom a Moravou. V tejto kauze išlo o územno-majetkové spory obcí a miest, resp. majiteľov pozemkov na oboch stranách moravsko-slovenskej hranice. Táto neľahká práca sa aj zásluhou grófa skončila úspešne k spokojnosti oboch strán.
V roku 1831 bol vymenovaný za skutočného cisársko-kráľovského tajného radcu (Actualis Intimus Status Consiliarius). Cisársko-kráľovský skutočný tajný radca – Sacrae Caesareae Regiaeque Majestatis Actualis Intimus Consiliarius bola jedna z najvyšších funkcií v monarchii. Skutočný tajný radca sa prostredníctvom zasadnutí tajnej rady zúčastňoval na riadení štátu, nešlo teda o ceremoniálnu funkciu ako v prípade komorníkov. K funkcii prináležal titul „Excelencia“ .
V rokoch 1839-1844 bol uhorským kráľovským pohárnikom (Pincernarum Regalium Magister). V roku 1847 sa stal uhorským kráľovským dvormajstrom. Obe tieto funkcie patrili síce medzi najvyššie, ale iba čestné, ceremoniárne funkcie uhorskej šľachty.
Bolo mu udelené najvyššie pápežské vyznamenanie – rytier najvyššieho Kristovho rádu.
V roku 1843 bol prijatý za čestného člena viedenskej Akadémie výtvarných umení, čo bolo prejavom verejného uznania jeho stavebných aktivít a podpory výtvarného umenia. V roku 1850 bol vymenovaný za ochrancu pamiatok oblasti Bratislava (Conservator antiquitatum per districtum Posoniensem).
Štúdiá a funkcie
Pre Topoľčianky je Ján Nepomuk najvýznamnejším členom rodu. V Topoľčiankach býval sporadicky od roku 1809, natrvalo sa tam presťahoval v roku 1825 po dokončení prestavby zámku, v tom istom roku, kedy bol vymenovaný za hlavného tekovského župana, ktorého úradným sídlom bol župný dom v Zlatých Moravciach.
Prestavba zámku
Pohľad na zámok v Topoľčiankach. Zdroj: www.onb.ac.at (Rakúska Národná Knižnica)
Klasicistická prestavba zámku predstavuje dobrý príklad využitia starších častí zámku. V rámci tejto prestavby gróf Ján Nepomuk nedal zbúrať celé južné krídlo zámku, ako sa bežne uvádza, ale ponechal niekoľko jeho častí – časť vnútornej a vonkajšej kurtíny a ambitu s ochodzou, a tiež juhozápadnú baštu a základy juhovýchodnej bašty, a tieto citlivo zakomponoval do novostavby honosného klasicistického priečelia. Najviditeľnejšou symbiózou starých a nových prvkov je slávnostné schodište, ktoré je (až do hornej výšky mezanínu) vklinené do priestoru medzi vnútornou a vonkajšou kurtínou, ktoré tvoria jeho boky.
Nové klasicistické priečelie bolo vybudované v rokoch 1818-1825. Projektantom stavby bol viedenský architekt Alojz Pichl. Táto stavba sa už podľa súdobých zdrojov pokladala za jeden z najkrajších a najčistejších prejavov klasicizmu nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku. Na stavbe pracovali domáci aj zahraniční majstri a robotníci. Stavbyvedúcim bol František Hauser, stavebný majster z Banskej Štiavnice. Gróf Ján Nepomuk sa pri stavbe prejavil nielen ako objednávateľ, ale aj ako znalec umenia a koordinátor stavby, aktívne účinkoval pri určovaní architektonických tvarov a detailov.
Zaniknutá sochárska výzdoba zámku
Najvýznamnejšou sochárskou výzdobou zámku boli tri veľké sochy na tympanóne. Zhotovil ich viedenský sochár Jozef Klieber. Boli vysoké deväť stôp a predstavovali tri postavy z antickej mytológie – na vrchole bohyňu lovu Dianu, po jej pravej strane bohyňu kvetov Flóra a vľavo od nej bohyňu úrody Ceres. V strede tympanónu sa navyše nachádzal aj kamenný keglevichovský erb. Všetky tieto diela boli z tympanónu odstránené v 90tich rokoch 19. stor. vtedajším majiteľom zámku rakúskym arcivojvodom Karolom Ľudovítom Habsburským. Torzo sochy Flóry a erb sa dochovali až do súčasnosti, a sú v depozite Štátnych lesov.
Zámocká knižnica
Súčasťou zámku je aj známa zámocká knižnica – jedna z mála kompletne zachovaných knižníc na Slovensku. Vznik knižnice spadá do začiatku 19. stor. Knižnicu založil gróf v roku 1806 vo svojom paláci vo Viedni. Vtedy mala viac ako 3000 zväzkov. Do Topoľčianok ju postupne preniesol po dokončení prestavby zámku. Knižnicu systematicky dopĺňal až do svojej smrti, kedy mala približne 10000 zväzkov. Knižnica bola umiestnená v jednej väčšej a jednej menšej miestnosti na východnom konci klasicistického krídla.
Anglický park
Ján Nepomuk sa zaujímal aj o botaniku, o čom svedčia botanické knihy v zámockej knižnici. S jeho menom sa spája vznik prírodno-krajinárskeho (anglického) parku v Topoľčiankach. Začiatok budovania parku, najmä jeho predná časť, spadá do 20tich rokov 19. stor. Park bol vybudovaný v dĺžke asi 2,5 km v údolí potoka Leveš od vstupnej brány pred zámkom (zachovanej podnes) až po koniec dnešného parku za Veľkým rybníkom. Jeho atypicky úzka forma bola vynútená terénom, obecnými komunikáciami a inou zástavbou. Súčasťou tohto parku teda ešte neboli plochy okolo Jazierka pri kaplnke a Poľovníckeho zámku. Do tohto „keglevichovského“ obdobia budovania parku spadá aj vznik viacerých romantizujúcich stavieb v parku. Jednou z nich je napr. aj umelá grotta, vybudovaná v 40tich rokoch 19. stor. nazývaná aj ako „lurdská jaskynka“. Tento romantizujúci doplnok anglického parku však pôvodne nemal sakrálny účel, ale slúžil zrejme pre sentimentálny chov niekoľkých kusov divej zveri. Donedávna sa verilo, že v tej dobe položené aj základy vodného systému vrátane vybudovania Veľkého rybníka. Na základe posledných výskumov, najmä záznamov v denníku Ladislava Rákocziho z roku 1658, je potrebné datovať vznik Veľkého rybníka už o takmer 200 rokov skôr – do éry Ladislava Rákocziho.
Pamiatky na manželky
V parku, pri ceste do zámku sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého. Svojmu krstnému patrónovi ju sem dal postaviť gróf Ján Nepomuk Keglevich. Na podstavci sochy je uvedený letopočet 1805. Bol to rok svadby grófa s prvou manželkou grófkou Adelou Zichy. Gróf ju mal zrejme vo veľkej úcte, o čom svedčí Adelin honosný náhrobok vo farskom kostole v Topoľčiankach. Na náhrobku dominuje monumentálna socha ženy, ktorá však nepredstavuje náboženský motív, a v slovenskom chrámovom prostredí ide o ojedinelosť tohto typu. Ide buď o idealizovaný sochársky portrét Adely, alebo akúsi alegóriu jej cností. Jej autorom je viedenský sochár a maliar Hanns Gasser.
Ďalšou pamiatkou po Adele Zichy je aj denník, ktorý si písala v rokoch 1822 -1836. Denník vyšiel v roku 1938 v Budapešti pod názvom Gróf Keglevich Jánosné Zichy Adél grófnő naplói a reformkorszakból (1822-1836).
Oranžéria
S grófom Jánom Nepomukom je spojené aj ďalšie dielo – neogotický skleník v blízkosti zámku postavený v rokoch 1828-1829 na mieste bývalého Bieleho pavilónu (útulok pre chorých) podľa návrhu architekta Pietra Nobileho. Stavba je dodnes dochovaná, avšak v podobe, ktorú získala pri rekonštrukcii v rokoch 1928-1929.
Život a dielo v Topoľčiankach
Do obdobia pôsobenia Jána Nepomuka v Topoľčiankach spadá aj prestavba kaštieľa vo Veľkých Uherciach do neogotickej podoby v rokoch 1844-1850 podľa projektu Alojza Pichla. Kaštieľ stredovekého pôvodu kúpil gróf Ján Nepomuk v roku 1843 od Majláthovcov, v čase, keď sa mu narodil mladší syn František Serafín, a rozhodol sa z neho vytvoriť nádherné sídlo pre tohto syna. Dieťa však skoro zomrelo (1844), ale prestavba zámku sa aj tak uskutočnila. Keglevichovci vlastnili kaštieľ vo Veľkých Uherciach až do roku 1865, kedy ho od Štefana Keglevicha kúpila rodina Thonetovcov.
Ostatné diela
Gróf Ján Nepomuk Keglevich de Buzin zomrel 15. októbra 1856 v Topoľčiankach. Pochovaný bol dňa 20. októbra v krypte farského kostola v Topoľčiankach vedľa svojej prvej manželky. Pochovával ho vtedajší sídelný banskobystrický biskup a národovec Štefan Mojzes.
V lodi kostola má umiestnený honosný epitaf z červeného mramoru s týmito nápismi:
EXCEILL.D /Excellentissimus et Illustrissimus Dominus/ IOANNES C. /Comes/ KEGLEVICH de BUZIN S.C.R.A.M. /Sacrae Caesareae Regiae et Apostolicae Majestatis/ Act. Intim. /Actualis Intimus/ Consiliarius, Camerarius Curiae R. /Regiae/ Magister. Etc Natus 13. Mai 1786†15.Oct.1856.
D.M.S. /Dis Manibus Sacrum/
VIRO PROBO IUSTO CULTU ET LARGITATE IN RELIGIONEM FIDELITATE IN REGEM ET PATRIAM LAUDATISSIMO SCIENTIIS ARTIBUSQUE LIBERALIBUS AC ERECTIS VENUSTO OPERE MONUMENTIS ILLUSTRI IN PERENEM MEMORIAM GRATI UXOR ET FILIUS P./POSUERUNT
Vznešený a osvietený pán Ján gróf Keglevich de Buzin Posvätného cisársko – kráľovského a apoštolského Veličenstva skutočný tajný radca a komorník, uhroksý kráľovský dvormajster atď. nar. 13. Mája 1786 zomr. 15. Októbra 1856.
Zasvätené pamiatke zosnulých
Mužovi šľachetnému a spravodlivému, známemu úctou a štedrosťou voči náboženstvu, preslávenému vernosťou voči kráľovi a vlasti, významnému podporovaním vied a umení ako aj postavením krásnych pomníkov na trvalú pamiatku dali postaviť vďační manželka a syn.
Úmrtie