Habsburgovci sú rakúsky panovnícky rod, pôvodom z Alsaska. Patria medzi najstaršie a najvýznamnejšie panovnícke rody v Európe. Členovia rodu dosadli na cisársky trón Svätej rímskej ríše, na uhorský, nemecký, český a španielsky kráľovský trón, a prostredníctvom sobášov aj na portugalský a francúzsky trón.
Karol Ľudovít Habsbursko-Lotrinský (1833-1896)
Karol Ľudovít Habsbursko – Lotrinský (30.7.1833 – 19.5.1896) bol rakúsky arcivojvoda, generál jazdy, tirolský miestodržiteľ. Bol bratom cisára Františka Jozefa I. a po tragickej smrti korunného princa Rudolfa v roku 1889 následníkom trónu.
Karol Ľudovít sa narodil 30. júla 1833 v Schönbrunne (Rakúsko). Bol v poradí tretím z piatich detí arcivojvodu Františka Karola (7.12.1802 – 8.3.1878), mladšieho brata rakúskeho cisára Ferdinanda I. (uhorský a český kráľ Ferdinand V. zvaný Dobrotivý) a jeho manželky arcivojvodkyne a bavorskej princeznej Žofie (27.1.1805 – 28.5.1872) z rodu Wittelsbach. Pôvodne sa počítalo s tým, že Karol Ľudovít sa ožení s bavorskou princeznou Alžbetou (Sisi), avšak osud to zariadil inak. Karol Ľudovít sa nakoniec oženil až trikrát. Prvé manželstvo uzavrel 4. novembra 1856 s princeznou Margarétou Karolínou Saskou (24.5.1840 Drážďany – 15.9.1858 Monza ). Manželstvo trvalo iba dva roky a bolo bezdetné. Princezná Margaréta zomrela na týfus vo veku osemnástich rokov.
Jeho druhou manželkou sa 21. októbra 1862 stala princezná Mária Annunciata Izabela Bourbonská – Neapolsko – Sicílska (24.3.1843 Caserta – 4.5.1871 Viedeň). Manželom sa narodili štyri deti: František Ferdinand (18.12.1863 Graz – 28.6.1914 Sarajevo), budúci následník trónu, zavraždený v roku 1914 v Sarajeve, Otto František Jozef (21.4.1865 Graz – 1.11.1906), ktorého syn Karol (17.8.1887 – 1.4.1922) sa stal posledným rakúsko – uhorským cisárom a uhorským kráľom, Ferdinand Karol Ľudovít (27.12. 1868 Wien – 12.3.1915 Mníchov) a Margaréta Žofia (13.5.1870 Arstetten– 24.8.1902).
Tretí krát sa Karol Ľudovít oženil 23.júla 1873, a jeho manželkou sa stala Mária Terézia Braganza, princezná portugalská (24.8. 1855 Kleinheubach – 12.2.1944 Viedeň) s ktorou mal dve dcéry: Máriu Annunciatu (31.7.1876 Villa Wartholz in Reichenau an der Rax – 8.4.1961) a Alžbetu Amáliu (7.7.1878 Villa Wartholz in Reichenau an der Rax – 13.3.1960 Lichtenštajnsko).
Rodinný život
Ako väčšina arcivojvodov musel absolvovať vojenskú dráhu. Pred dovŕšením osemnástich rokov bol v roku 1848 povýšený na plukovníka. Jeho vojenská kariéra pokračovala povýšením v roku 1855 na generálmajora, v roku 1861 na poľného maršala poručíka a zavŕšená bola povýšením v roku 1884 na generála jazdectva (General der Kavallerie, GdK).
V rokoch 1855 – 1861 pôsobil Karol Ľudovít ako miestodržiteľ (Statthalter) v Tirolsku a Vorarlbersku. Usiloval sa o zlepšenie politickej klímy hlavne v taliansky hovoriacej časti Tirolska a o zmenu pomerov v štátnej správe. Nakoľko však jeho snahy neboli z Viedne podporené, požiadal v júli 1861 o uvoľnenie z funkcie.
Ako miestodržiteľ vo vojne proti Francúzsku a Piemontu organizoval obranu Tirolska a Vorarlberska. Za jeho pôsobenia boli uvedené do prevádzky železničné trate Bolzano – Trentino (1857) a Kufstein – Innsbruck (1858). Od roku 1889, po tragickej smrti korunného princa Rudolfa sa stal následníkom na rakúsko-uhorskom tróne.
Kariéra
Príchod Habsburgovcov do Topoľčianok je spojený s dynastickými zmenami v panovníckej rodine. Keď sa arcivojvoda Karol Ľudovít stal v roku 1889 následníkom cisárskeho trónu a tým aj možným uhorským kráľom, cisár prejavil záujem nájsť pre neho vhodnú reprezentačnú rezidenciu v Uhorsku. Aj arcivojvoda Karol Ľudovít ako možný budúci uhorský kráľ chcel vlastniť zem v Uhorsku, kam môže prísť „domov“. Práve v tomto období, 19. februára 1890, sa veľkostatok grófa Štefana Keglevicha s reprezentačným zámkom v Topoľčiankach dostal do konkurzu, a majetok sa stal obchodovateľným. Arcivojvoda Karol Ľudovít odkúpil tento majetok od grófa 27. júna 1890.
Topoľčianky sa tak stali letným sídlom príslušníkov vládnucej dynastie. Prvý krát navštívil arcivojvoda so svojou manželkou Máriou Teréziou, rodinou a sprievodom Topoľčianky 20. septembra 1890. Arcivojvodský pár si svoje nové sídlo obľúbil a pomerne často Topoľčianky navštevovali. Počas pobytov v Topoľčiankach navštívil svojho otca aj arcivojvoda František Ferdinand d´Este, budúci následník trónu.
Vzhľadom na krátke obdobie, arcivojvoda Karol Ľudovít a arcivojvodkyňa Mária Terézia urobili na zámku v Topoľčiankach iba menšie prestavby alebo reorganizácie. V roku 1891 dal arcivojvoda Karol Ľudovít odstrániť zo stredu tympanónu na priečelí zámku kamenný erb rodu Keglevich de Buzin (v súčasnosti je umiestnený v Oranžérii v parku) a nahradil ho svojím rodovým erbom, ktorý dal umiestniť na vrchol tympanónu. Z tympanónu dal odstrániť aj pôvodnú sochársku výzdobu z obdobia grófa Jána Nepomuka Keglevicha Buzin – tri sochy predstavujúce rímske mytologické bohyne.
Najvýznamnejšou stavebnou aktivitou Karola Ľudovíta bola úprava nádvoria zámku a vybudovanie fontány s vodometom v jeho strede.
Život v Topoľčiankach
Karol Ľudovít ako hlboko veriaci človek túžil navštíviť Svätú zem. Dobrá príležitosť sa naskytla v januári 1896, keď bol jeho syn František Ferdinand zo zdravotných dôvodov v Hornom Egypte. A tak sa 21. januára 1896 vydal na cestu, na ktorej jednou zo zastávok bola aj návšteva Jeruzalema a Palestíny (asi v marci). Tu sa aj napriek upozorneniam napil vody z posvätnej rieky Jordán a ochorel vážnou infekčnou chorobou – týfusom. O dva mesiace po návrate domov v dôsledku ťažkej choroby 19. mája 1896 vo Viedni zomrel. Pochovaný bol 21.mája 1986 vo Viedni v kapucínskej krypte.
Úmrtie
Jozef August Habsbursko-Lotrinský (1872-1962)
Jozef August Habsbursko-Lotrinský (9.8.1872 – 6.7.1962) bol rakúsky arcivojvoda, poľný maršál, jeden z najúspešnejších veliteľov Rakúsko – uhorskej armády, Homo regius Uhorska, druhostupňový bratranec cisára Františka Jozefa I. a vnuk posledného uhorského palatína arcivojvodu Jozefa Antona (9.3.1776 -13.1.1847).
Arcivojvoda Jozef August Habsbursko – Lotrinský sa narodil 9. augusta 1872 v Maďarsku v rodinnom sídle v Alcsute. Bol najstarším synom arcivojvodu Jozefa Karola Ľudovíta (2.3.1833 – 13.6.1905) generála jazdectva a najvyššieho veliteľa uhorskej armády a princeznej Klotildy Sasko – Coburgsko – Gothajskej (8.7.1846 – 3.6.1927).
15. novembra 1893 sa v Mníchove oženil s bavorskou princeznou Augustou Máriou Lujzou (28.04.1875 Mníchov – 25.06. 1964 Regensburg) z rodu Wittelsbach. Jej otec bol princ Leopold Maximilian Bavorský (9.2.1846 Mníchov – 18.9.1930 Mníchov) a matka bola rakúska arcivojvodkyňa Gizela (12.7.1856 Laxenburg – 27.7.1932 Mníchov), dcéra cisára Františka Jozefa I. a cisárovnej Alžbety Bavorskej (Sisi). Arcivojvoda Jozef August bol Gizele druhostupňový strýko.
Manželom sa narodilo 6 detí – Jozef František Leopold (28.marec 1895 Brno – 25.septembra 1957 Carcavelos ), Gizela Augusta (5./8. júla 1897 Topoľčianky – 30.3. 1901 Budapešť ), Žofia Klementína (11. 3.1899 Volosca – 19.4.1978 Innsbruck), Ladislav Leopold Jozef (3.1.1901 Volosca – 29.8.1946 Budapešť), Matyaš Jozef Albert (26.6.1904 Budapešť – 7.10.1905 Topoľčianky) a Magdaléna Mária Reiniera (6.9.1909 Topoľčianky – 11. 5. 2000 Mníchov).
Rodinný život
Základnú školu absolvoval v Alcsute. V roku 1882 nastúpil na Benediktínsku strednú školu (gymnázium) v Györi a 22.júla 1890 maturoval v Panonnhalme. Právo študoval na univerzite v Budapešti v rokoch 1904 – 1905. V roku 1909 dostal čestný doktorát technických vied na Technickej univerzite v Budapešti, v roku 1917 bol zvolený za čestného člena Maďarskej akadémie vied a v roku 1936 bol zvolený za jej prezidenta. V roku 1916 dostal čestný doktorát z filozofie na Univerzite Pázmányho Pétera v Budapešti a v roku 1917 čestný doktorát na Lekárskej fakulte na Univerzite Cluj-Napoca. Arcivojvoda bol vzdelaný človek a ovládal viacero jazykov: nemčinu, maďarčinu, taliančinu, francúzštinu, angličtinu a latinčinu.
Štúdiá
Jeho život bol spätý predovšetkým s armádou. Vojenskú kariéru začal ako poručík (leutnant) 26.4.1890 v pešom pluku číslo 1. Ako schopný dôstojník postupoval na rebríčku vojenských hodností. Po povýšení do hodnosti generálmajora 1.novembra 1908 sa stal veliteľom 79. pešej brigády Honvéd. Následne ako veliteľ 31. pešej divízie bol 1. mája 1911 povýšený na poľného maršála poručíka (Feldmarschall leutnant). Arcivojvoda si svojím prístupom získal medzi vojakmi rešpekt a dôveru čo z neho urobilo obľúbeného veliteľa. 1. novembra 1914 bol povýšený do hodnosti generála jazdectva (General der Kavallerie), následne 1. novembra 1916 do hodnosti generál plukovníka (Generaloberst) a jeho vojenská kariéra dosiahla vrchol menovaním za poľného maršála (Feldmarschall) 24. októbra 1918.
Vojenská kariéra
Situácia v Uhorsku sa pod vplyvom vojnových udalostí a národnostných rozporov v mnohonárodnostnej monarchii postupne komplikovala. Cisár Karol I. sa pokúsil situáciu v Maďarsku vyriešiť vymenovaním arcivojvodu Jozefa Augusta 27.októbra 1918 za Homo regius s plnými právomocami palatína . V dôsledku vzniku samostatnej Maďarskej republiky 16.11.1918 sa menovanie zrušilo.
Homo regius
Po ďalších prevratných zmenách v Maďarsku, novovytvorená vláda zvolala 8. augusta 1919 radu ministrov, ktorá arcivojvodu Jozefa Augusta vyhlásila za guvernéra Maďarska. Jeho pôsobenie v tejto funkcii skončilo 16.11.1919, keď do Budapešti vstúpili vojská národnej armády vedené admirálom Miklósom Horthym.
Arcivojvoda Jozef August však celkom z verejného života neodišiel. V roku 1927 sa stal členom hornej komory parlamentu. Na univerzite v Budapešti vyučoval ako univerzitný profesor a v roku 1936 bol zvolený za prezidenta Maďarskej akadémie vied. Na oboch pozíciách zostal až do svojej emigrácie do Nemecka v roku 1944.
Funkcie
Anglický park
Jeho založenie v dnešnom ponímaní je spojené s grófom Jánom Nepomukom Keglevichom de Buzin, ale o prestavbu a rozšírenie existujúceho anglického parku do podoby, v akej ho poznáme dnes sa zaslúžil hlavne arcivojvoda Jozef August a jeho hlavný záhradník Vojtech ( Adalbert) Strnad.
Jazierko pri kaplnke sv. Vendelína a Južné jazierko
Priestory, na ktorých stál rozľahlý hospodársky dvor, objekty správy panstva, menšie obytné priestory a ovocný sad pretvoril na malebný park, s citlivými terénnymi úpravami, náznakmi dekoratívnej funkcie chodníkov a viacerými vodnými plochami. K nim patria najmä Jazierko pri kaplnke a Južné jazierko.
Kolkáreň
Kolkáreň dal postaviť arcivojvoda Jozef August Habsburg v roku 1899 -1900. Stavba mala kamenný základ z lomového prekladaného kameňa, na ktorom stála nosná rámová drevená konštrukcia s výplňovým murivom s pálenej tehly. Objekt mal pôdorys v tvare písmena T s predĺženou úzkou časťou o základných pôdorysných rozmeroch 5,28 m ( v úzkej časti len 2,26 m) x 28,92 m. Budova bola viackrát poškodená a požiar z roku 2001 ju zasiahol natoľko, že stavba sa nedala zrekonštruovať. V roku 2018 pri búrke silný vietor chátrajúcu stavbu zvalil.
Poľovnícky zámok
Kálmán Gerster , maďarský architekt, navrhol pre arcivojvodu Jozefa Augusta v parku romanticko -secesný poľovnícky zámok so štvorcovým pôdorysom. Stavba zámku bola dokončená v roku 1910. Východná fasáda má na nárožiach dve okrúhle vežičky, medzi ktorými je balkón s ozdobným kovovým zábradlím. Južná fasáda má nad bočným vchodom murovaný trojuholníkový štít. V strede budovy je dvorana, prikrytá sklenenou strechou. Počas 1. svetovej vojny bolo v poľovníckom zámku zriadené sanatórium pre zranených dôstojníkov rakúsko – uhorskej armády.
Jazdiareň
Ďalšou stavbou, ktorú realizoval arcivojvoda Jozef August v Topoľčiankach bola budova jazdiarne vybudovaná v rokoch 1911 – 1913. Objekt jazdiarne je rozdelený na jazdiareň, stajne a predsieň. Stajne mali priestory na ustajnenie 60 koní. Pôdorys jazdiarne má svetlú šírku 20,0 m, dĺžku 40,2 m a výška v hrebeni strechy je 15,85 m.
Kaplnka sv. Vendelína
Najstaršia známa písomná zmienka o tejto kaplnke je z roku 1738 v urbárskom súpise grófa Zichyho, kde je spomínaná ako kaplnka sv. Egídia. Jej pôvod však siaha ďalej do minulosti, keďže jej postavenie malo súvis s panským majerom, ktorý bol na týchto miestach oddávna.
Dnešnú podobu získala kaplnka pri prestavbe začiatkom 20. stor., kedy bol zrušený starobylý majer a bolo vybudované jazierko a upravená táto časť parku. Pri prestavbe bola zmenená dispozícia kaplnky tak, že pôvodný vstup bol zamurovaný a nový bol vybudovaný smerom k jazierku. Z tej doby pochádza aj socha Panny Márie Kráľovnej, ktorú do kaplnky umiestnili po prestavbe.
Zámocká elektráreň – „Maschinhaus“
Škola
V roku 1911 bola vybudovaná nová škola so 6 triedami. Pozemok o výmere 4 jutrá na jej stavbu poskytol arcivojvoda v roku r. 1908.
Fara v roku 1908 dal arcivojvoda postaviť novú budovu fary na mieste pôvodnej farskej budovy.
Eldorádo
V doline za Panským kúpaliskom dal arcivojvoda postaviť pre svoje deti malý domček „Eldorado“.
Habsburské zvernice
Výstavba zverníc začala v roku 1907 a jej cieľom bolo obmedziť škody, ktoré spôsobovala narastajúca populácia chovanej jelenej zveri na poľnohospodárskej produkcii. Arcivojvoda sa rozhodol oplotiť väčšinu svojho pôdneho fondu a vytvoriť dve samostatné zvernice. Veľkú zvernica o výmere 10 449,20 ha pre chov jelenej zveri. Dĺžka oplotenia bola 89,235 km. Vo zvernici bolo vybudovaných 22 horární a hájovní, 102 drevených brán, 121 dverí , 3 železné brány a dve aklimatizačné zverničky. A malú zvernicu o výmere 510,50 ha pre chov danielej zveri. Dĺžka oplotenia bola 10,586 km. Stavba oplotenia o celkovej dĺžke 99,821 km bola ukončená v októbri 1907. Náklady na výstavbu oplotenia boli vo výške cca 4000 korún na km, t.j. celkové náklady boli 397 124 korún.
Lesná železnica
Lesnú konskú železnicu začal budovať gróf Štefan Keglevich, ktorý v rokoch 1886 -1890 postavil železnicu z Topoľčianok do uholnej bane v lokalite Včelár v celkovej dĺžke 15 km. Nová éra železnice sa začala písať za Habsburgovcov, keď v roku 1915 bola rozšírená a prebudovaná na prevádzku s parnými lokomotívami. V rokoch 1915 – 1916 sa veľkopodnikateľ Pető rozhodol rozšíriť železnicu o nové úseky. Vybudoval trať do svojej tehelne v Zlatých Moravciach a trate v Karlovej doline a na polesí Jedľové Kostoľany až po lokalitu Žiare, ktoré slúžili na odvoz dreva. Zároveň boli vybudované odbočky do bočných dolín Nitrolín, Zlatno, Nestašová. Železnicu potreboval na zvážanie dreva, ktoré podľa zmluvy uzatvorenej na roky 1913 -1922 nakupoval od majiteľa panstva arcivojvodu Jozefa Augusta. Celková stavebná dĺžka železnice po dobudovaní bola 35,556 km ( dĺžka tratí bola 30,50 km). Jej prevádzka bola ukončená 31.12.1960.
Uholná baňa Viktória
Záznam o prvom pokuse dobývať uhlie v ložisku Jedľové Kostoľany pochádza z roku 1537, ale cieľavedomé hľadanie a dobývanie uhlia v tejto oblasti začalo až po roku 1750, pričom ťažba sa začala realizovať až v rokoch 1787 – 1788. O ťažbu sa tu pokúšalo viacero spoločností, ale do budovania banského diela bolo treba veľa investovať nakoľko baňa mala problémy s vodou , bola často vytápaná a s tým súvisiacimi závalmi. Arcivojvoda kúpil baňu 15. augusta 1900 za 130 000 korún a hneď rozbehol ťažbu. Bolo vybudované banské dielo o dĺžke cca 8000 m a v roku 1903 bola vyhĺbená druhá šachta. Ročne sa v bani vyťažilo 4 000 vagónov uhlia. Areál bane mal 17,26 ha. Baňu arcivojvoda spravoval do roku 1913, kedy si ju prenajala spoločnosť Karol Kachelmann uholné bane s Vyhní. Posledným majiteľom bane boli od roku 1946 Handlovské uhoľné bane, ktoré ťažbu z dôvodu neefektívnosti ukončili a baňu zatvorili 1.júla 1949.
Život v Topoľčiankach
Arcivojvoda bol aktívny človek, ktorý mal okrem života vojaka množstvo záujmov. Podmanila si ho botanika a život v prírode. S tým súvisel aj záujem o poľovníctvo. Svoje poznatky a zážitky odovzdal verejnosti prostredníctvom svojej literárnej činnosti. V roku 1908 bola vydaná jeho prvá kniha „In den Wildnissen Afrikas. Jagdschilderungen aus dem Sudan „ (Vo voľnej prírode v Afrike. Poľovnícke správy zo Sudánu). V rokoku 1913 nasledovali knihy „Útiemlékeim Afrikából“ (Moje cestovné spomienky z Afriky) a „Erdei magány“ (Osamelosť lesa). Nasledujúca kniha arcivojvodu „Weidmanns Erinnerungen“ (Spomienky poľovníkov) vyšla vo Viedni v roku 1915, neskôr, v roku 1928 vydal očarujúcu poviedku „Bőgő szarvasbikák után Zalában“ (Za ručiacimi jeleňmi v Zale). V roku 1957 vyšla na 422 stranách jeho najúžasnejšia kniha s poľovníckou tematikou „Hohe Jagd, 75 Jahre Weidwerk“ (Kráľovské poľovníctvo, 75 rokov poľovníctva).
Počas vojny si písal denník, ktorý mal po dopísaní asi 7000 strán. Po vojne denník spracoval a vydal ako vojnovú monografiu „A világháború amilyennek én láttam„ (Svetová vojna, keď som ju videl) v siedmich zväzkoch. S vojnovým dianím sú spojené aj jeho ďalšie diela: „A magyar vitézség nagy napjai“ (Veľké dni maďarskej statočnosti ), „A 31. hadosztály szerepe a komarnoi ütközetben és az azután bekövetkezett visszavonulásnál (1914 szeptember 8–14.)“ (Úloha 31. divízie v bitke pri Komárne a pri jej následnom ústupe (8. – 14. septembra 1914)), „Véres kárpáti virágok. (Töredékek háborús naplómból.)“ Krvavé karpatské kvety. (Výňatky z môjho vojnového denníka), „Emlékbeszéd a névtelen magyar hősről“ (Pamätná reč o anonymnom maďarskom hrdinovi), „A seismograph eddig nem ismert alkalmazása“ (Použitie seizmografu zatiaľ nie je známe).
Pôsobivá je jeho zbierka „Ave crux spes unica (Sammlungen meiner von Herz kommenden Gebete aus der Zeit meiner unglückseligen Verbannung)“ (Buď pozdravený kríž, naša jediná nádej. (Zbierka mojich úprimných modlitieb z obdobia môjho nešťastného vyhnanstva).
Spisovateľ
Zoštátnenie majetku arcivojvodu v Topoľčiankach a okolí po vzniku 1. čs. republiky je historická skutočnosť, a prebehlo v niekoľkých krokoch medzi rokmi 1919 – 1921. Proces konfiškácie začal „zabraním“ majetku podľa tzv. „Záborového zákona“ zo dňa 16. apríla 1919 č. 215/1919 Sb. V § 9 Záborového zákona sa ale uviedla zásada, že zabraný majetok príslušníkov bývalej panovníckej habsburskej dynastie bude prebratý bez náhrady, čo malo znaky konfiškácie (vyvlastnenie bez náhrady). „Prebratie“ majetku arcivojvodu, teda vyvlastnenie, sa následne uskutočnilo v auguste toho istého roka. Zoštátnenie, teda úkon, ktorým zabratý habsburský majetok definitívne nadobudol štát, sa uskutočnil na základe zákona č. 354/1921 Zb. zo dňa 12.8.1921 a Nariadenia ministerstva spravodlivosti č. 58.576/1922 zo dňa 12. decembra 1922.
Zabratie, vyvlastnenie bez náhrady (konfiškácia) a zoštátnenie majetku arcivojvodu
Arcivojvoda zomrel 6. júla 1962 v Rain bei Straubing (Nemecko). V tento deň išiel poľovať so svojím poľovným sprievodcom do lesov pri Straubingu. Pomaly sa viezli upršaným lesom, keď jeho poľovnícky sprievodca zbadal na čistine jeleňa a oslovil arcivojvodu, ktorý sedel na zadnom sedadle, aby sa pokúsil strieľať. Arcivojvoda Jozef vytiahol pušku z otvoreného okna, naklonil sa a mieril. Výstrel však už nezaznel. Arcivojvoda zomrel prirodzenou smrťou, tak ako si to želal – s puškou v ruke. Arcivojvoda Jozef bol pochovaný na cintoríne Feldafing pri Mníchove. Vo svojej poslednej vôli požiadal, aby po skončení sovietskej okupácie v Maďarsku pochovali jeho ostatky v milovanej vlasti. Táto žiadosť bola splnená jeho rodinou v roku 1992. Spolu so svojimi blízkymi, ktorí zomreli v exile, boli jeho ostatky pochované do rodinnej palatínskej krypty pod bývalým zámockým kostolom Budínskeho hradu.
Úmrtie
Augusta Mária Lujza Bavorská (1875-1964)
Augusta Mária Lujza (28.apríl 1875, Mníchov – 25.jún 1964, Regensburg) bola bavorská princezná pochádzajúca z kráľovského rodu Wittelsbachovcov a rakúska arcivojvodkyňa.
Augusta Mária sa narodila 28. apríla 1875. Bola v poradí druhým dieťaťom Leopolda Maximiliána, bavorského princa (9.2.1846 – 28.9.1930) a Gizely Lujzy Márie, rakúskej arcivojvodkyne (12.7.1856 – 27.7.1932), ktorá bola dcérou cisára Františka Jozefa I. (18.8.1830 – 21.11.1916) a cisárovnej Alžbety (Sisi) (24.12.1837 – 10.9.1898); Augusta Mária bola vnučkou cisárskeho páru. V roku 1893 sa v Mníchove vydala za arcivojvodu Jozefa Augusta. Zomrela 25.júna 1964 vo veku 89 rokov v Regensburgu.
Rodinný život
Arcivojvodkyňa Augusta sa hneď od začiatku prvej svetovej vojny pripojila k Červenému krížu a pôsobila ako ošetrovateľka Červeného kríža. Poľovnícky zámok, ktorý stál v susedstve zámku v Topoľčiankach zmenila na domov pre rekonvalescentov z radov zranených dôstojníkov. Doliečovalo sa tu naraz 20 dôstojníkov.
Zdravotná sestra
Charitatívna nadácia Augusta bola oficiálne založená 5. augusta 1914 (Az Auguszta-alap hivatalosan) vo Veľkej sále hotela Ritz ( o 18,00 hod.) pod patronátom arcivojvodkyne Augusty, ako celonárodná aristokratická organizácia s cieľom zbierať dary od civilného obyvateľstva na zlepšenie podmienok starostlivosti o zranených a zmiernenie osudu jednotlivých postihnutých vojakov a pre ľudí v núdzi. Základná činnosť nadácie bola postavená na dvoch pilieroch. Prvý pilier tvorila dobrovoľnícka práca – priamym zapojením dobrovoľníka do práce nadácie. Druhy pilier tvorili podporovatelia, ktorí pre nadáciu zabezpečovali finančné prostriedky, dary a propagáciu.
Prvou akciou nadácie bolo vytvorenie fondu „Gold für Eisen“ (Zlato za železo). Inšpiráciou pre arcivojvodkyňu bolo konanie pruskej princeznej Mariany. Fond bol zaujímavý novým prvkom, nielen žiadal ale aj dával. Ľudia, ktorí darovali svoje cenné predmety za to dostávali železný prsteň alebo železný náramok s nápisom „ Pro Patria 1914“. Za jeden rok činnosti fond získal viac ako 600 000 korún. Potom nasledovalo vydanie „známky pomoci“, organizovanie koncertov, akcia „zimné oblečenie pre chudobných“, razenie pamätných vojnových mincí a zbieranie vianočných darčekových balíčkov pre vojakov a vianočných darčekov pre siroty padlých vojakov. Ďalším dielom nadácie bolo vybudovanie najmodernejšieho nemocničného vlaku s kapacitou 600 osôb, na prepravu a liečenie zranených vojakov a vybudovanie pohotovostnej nemocnice v Kőbányi. Loď Augusta“ iniciatíva v rámci , ktorej dunajský parník Visegrad organizoval plavby po Dunaji a pre fond odovzdával 20 halierov zo vstupenky.
Nadácia Augusta
Augusta Mária Lujza Bavorská zomrela 25. júna 1964 vo veku 89 rokov v Regensburgu.
Úmrtie