Nemala ani deväť rokov, keď jej zomrela matka a o rok neskôr jej zomrel aj otec. Po smrti rodičov sa jej ujala energická teta Žofia Báthoryová, vdova po otcovom bratrancovi a sedmohradskom kniežati Jurajovi II. Rákocim. Žofia sa po smrti svojho manžela vrátila do katolíckej cirkvi spolu so svojim synom Františkom I. Rákoczim, a žila na hrade v Mukačeve. Kňažná Žofia bola veľkou podporovateľkou náboženských diel. Okrem iného dala na mieste popravy sv. Košických mučeníkov postaviť najkrajší košický barokový kostol Najsv. Trojice a bola v ňom so svojim synom aj pochovaná.
Alžbeta Rákocziová sa ako ani nie štrnásťročná dňa 4.2. 1668 vydala za grófa Adama Erdödyho (1648 – 1668), kapitána pohraničnej protitureckej pevnosti Petrinja. Svadba sa konala na Šarišskom hrade, kde bol v tom čase dedičným šarišským županom František I. Rákoczi (24.02.1645 – 8.7.1676 Zborov), jej najbližší a v tom čase jediný mužský príbuzný z rodu Rákoczi.
Žiaľ, manželstvo Alžbety a Adama trvalo len niekoľko týždňov, Adam zomrel pri bitke proti Turkom dňa 24.2. (niektoré zdroje uvádzajú 24.4.) 1668. Ovdovená Alžbeta sa 28. januára 1670 vydala druhý krát, manželom sa stal bratranec jej prvého manžela, gróf Juraj Erdödy (1648- 27.12.1712). Svadba bola opäť na hrade Šariš.
Manželstvo grófky Alžbety a grófa Juraja Erdödyho nebolo práve ideálne. Dôvodom mali byť charakterové odlišnosti, a časté a dlhodobé odlúčenia, nielen kvôli manželovým úradným povinnostiam. Je faktom, že aj Alžbeta sa manželovej spoločnosti vyhýbala, najmä po manželskej kríze v roku 1685. Táto skončila konaním pred súdnym orgánom. Zmierili sa až vďaka intervencii ostrihomského arcibiskupa. Žili však väčšinou oddelene, Juraj vo Viedni a Alžbeta na svojich majetkoch. Od roku 1695 je ich manželstvo asi v trvalej kríze.
Zachovalo sa aj 208 vzájomných listov z obdobia 1672-1707 ako dôležitý kultúrny a historický dokumenty. Známa je aj jej dôvernejšia korešpondencia s Pavlom (Pál) Esterházim, o ich vzťahu kolovali rôzne klebety, ktoré šírilo najmä služobníctvo.
Žalobná pieseň G.R.E.
Och ja nešťastná, och ja zúfalá,
ako som sa v pánovi Erdődym sklamala,
svojho šťastia som sa vzdala,
a mladosť som si pokazila.
Prekliata hodina, keď do Smoleníc som prišla,
aj keď som sa snažila, bez cti som vyšla,
dobrodincov mnohých, ktorých som si získala,
Kvôli nemu som za sebou zanechala.
Nešťastie, čo si to so mnou urobilo?
svetskými krásami si ma pokazilo,
Z hradu Smolenice preč odísť musím,
azda v smrťou len vykúpenie verím.
Nedbám, aj viac by som trpela,
pre neho, Bože, aj by som umrela,
doteraz som preňho nevinne trpela,
A naďalej pre neho trpieť by som chcela.
Ach ty nevinný, aká som aj ja sama,
na služobnicu svoju, nezabudni na mňa,
ak sa niečo stane, ochranou buď mojou
a svoju nevinnú nenechaj stratenou.
S trpiacim druhom sa lúčim,
poberať rýchlo preč sa už musím,
Keď raz Boh dá, jemu ho poručím,
Ak ešte ho uvidím, vrúcne ho pozdravím.
Čas rany zahojí, ako klas dozreje,
časom i smutný lovec sa usmeje,
spolieham na Boha, že zaženie smútok,
a obráti na dobré, môj hlboký zármutok
Kiež by mi Boh mohol dať,
ešte raz sa s ním rozprávať,
z jeho múdrostí rady si vziať,
Čo si počať mám? Ako odísť mám?
– G.R.E.
Prinášame Vám aj jednu báseň z korešpodencie medzi Pálom Esterházim a Alžbetou Rákociovou (podpisovala sa vždy G.R.E. – G. Rákoczi Erzsébet). Z maďarského originálu ju do slovenskej verzie prebásnil náš historický klub, za pomoc s maďarským textom ďakujeme B. Báseň zobrazíte kliknutím na nadpis.
Rodinné pomery
Alžbeta zdedila panstvo Topoľčianky po svojom nebohom otcovi. Topoľčianky boli Alžbetiným majetkom a venom, to znamená, že neboli vo vlastníctve jej manžela. Postavenie panstva Topoľčianky medzi jej majetkami bolo špecifické v tom, že išlo o majetok rodu Pethe de Hethes. Po smrti bezdetnej Alžbety teda Rákocziovci nemali právny nárok na tento majetok. Po jej smrti mal pripadnúť tento majetok príbuzným z rodu Pethe de Hethes.
Panstvo Topoľčianky
V Topoľčiankach je nazývaná aj ako „biela pani“, pre smútočnú, v tej dobe bielu farbu jej šiat, ktoré mala nosiť ako vdova a kolujú o nej rôzne povesti. Tiež je nazývaná ako „Topoľčianska Diana, pre poľovačky v okolí Hrušova, ktoré mala veľmi rada.
Alžbeta v legendách
V roku 1686 došlo k prelomovej udalosti v dejinách Topoľčianok. Vtedy bol na základe žiadosti grófky Alžbety Rákocziovej povolený vznik miestneho Bratstva sv. Škapuliara a súčasne bolo povolené konanie výročných púti do kaplnky v nedeľu najbližšiu k sviatku Panny Márie Karmelskej. Oboje bolo schválené priamo pápežom bl. Inocentom XI.
Tieto skutočnosti a aj úlohu Alžbety Rákociovej okrem miestnych zdrojov potvrdzuje najmä Ľudovít Némethy v spomínanom schématizme, kde v biografii o topoľčianskom farárovi Pavlovi Hacskovi uvádza „Ibi 1686, comitissa Elisabetha Rákóczy de Felsö-Vadász fundavit confraternitatem B.M.V. de Monte Carmelo“, a aj biskup Alexej Jordánszky v podrobnej informácii o pútnickom mieste a milostivom obraze Panny Márie na zámku v Topoľčiankach (viac v: Jordánszky Alexej, Krátky opis milostivých obrazov Blahoslavenej Panny Márie, Matky Božej, ktoré v kráľovstve uhorskom a v patriacich k nemu čiastkach a krajinách verejne sa ctia 1836).
Škapuliarska púť
Koncom roku 1703 prichádza do Topoľčianok príbuzný Alžbety, vodca posledného protihabsburgského stavovského povstania, neskoršie sedmohradské knieža František II. Rákoczi. František bol synom Alžbetinho druhostupňového bratranca Františka I. Rákocziho, teda síce vzdialený, ale najbližší mužský príbuzný z rodu Rákocziovcov. Rákoczi premenil topoľčiansky zámok na kuruckú pevnosť a kasárne. Po určitom čase boli kurucké oddiely v pevnosti vystriedané cisárskymi oddielmi. Najväčšie bitky medzi týmito oddielmi sa uskutočnili v septembri a decembri 1705. V roku 1706 sa pánmi Topoľčianok stali opäť kurucké vojská. Nepokoje sužovali mestečko až do roku 1708 a skončili sa porážkou a rozpadom kuruckých oddielov.
František II. Rákoczi
Alžbeta zomrela 8.11.1707. Miesto jej úmrtia je označované ako „Novigrad“, prípadne „Száva Újvar“, v Chorvátsku. Ide o hrad, dnes ruina Novi Dvori Klanječki pri meste Klanjec v bývalej uhorskej Varaždínskej župe asi 50 km od Záhrebu, ktorý patril rodine Erdody. Bol ich obľúbeným rodinným sídlom v Chorvátsku. Hrad dal postaviť v roku 1603 Tomáš Erdody, prastarý otec Alžbetinho manžela Juraja, chorvátsky bán. Erdodyovci boli aj dedičnými županmi varaždínskej župy. Alžbeta sa tam nútene presťahovala na jeseň v roku 1703, potom, čo rákocziovské vojská obsadili majetky v Hornom Uhorsku. Vo svojich listoch píše: „Som prinútená byt’ v cudzej krajine, aj v inom som pod cudzím dozorom, nie som osobne slobodná, len zo strachu k svojmu mužovi sa nútim tu byt’.“ Manžel jej návrat domov nikdy nedovolil a tak zostala v Chorvátsku až do svojej smrti. Pochovaná mala byť pri františkánskom kostole a kláštore v Klanjeci.
Manžel Juraj Erdody ju prežil o vyše päť rokov a hoci sa stihol ešte raz oženiť, ani manželstvo s grófkou Teréziou Rozáliou Jakussith de Orbova, mu neprinieslo potomkov. Juraj zomrel roku 1712 na zámku v Smoleniciach. Na vlastnú žiadosť bol pochovaný v neďalekom františkánskom kláštornom kostole sv. Kataríny pri Dechticiach (dnes ruina „Katarínka“).
Posledné roky